Obaja sme sa zhodli, že bude lepšie neviazať sa. Užívali sme si voľnosť, slobodu, tešili sme sa zo všetkého nového. Hľadali sme niečo, ale nedokázali sme sa nikdy s ničím uspokojiť, vždy sme chceli viac. Nikdy nám nebolo dosť. Jediný pocit spokojnosti sme mali v čase, keď sme boli jeden pri druhom, ale báli sme sa to priznať.
Preto sme stále hľadali a naháňali sa za niečím novým. A keď nám začalo byť smutno, opäť sme išli tou známou cestou, ktorá nás viedla k sebe. Istý čas sme boli spolu neustále, potom nám prišlo rozumné sa na istý čas nevidieť. A znova do toho spadnúť. Namotávali sme sa navzájom po celý čas. Potom sme sa navzájom snažili jeden druhého odohnať. Veď akoby vyzeral taký vzťah? Založený iba na príťažlivosti? Tak sme si dali pauzu…
A hladali sme. Šťastie? Lásku? Niečo viac či niečo menej? Kto vie. Ale obaja sme niečo niekde našli. Ale nebolo to dosť. Stále tam bola tá myšlienka. Keď som bola s ním, chýbal si mi tam ty. Keď si bol s ňou, myslel si na mňa. Bol to ako začarovaný kruh. A úprimne? Stále je. Drží sa nás to aj po takej dobe. Keď sa zadívame jeden druhému do očí, je to tam. Tá iskra, tie motýle v bruchu, ten pocit keď sa cítiš voľne, šťastne a spokojne. Ten pocit zamilovanosti.
