
Pokoj prichádzajúceho večera mi narušila jedna správa. Stačilo tak málo na to, aby som si uvedomila na čom vlastne stojí môj bohapustý život. Nemá ani koreň. Láskou som to nazvať nikdy nemohla. Alebo skorej, nemohla som si to dovoliť. Raz ma držal , raz ma púšťal. Vy stojíte v strede a čakáte čo bude. Aké naivné a márnotratné. Človek vidí vo vás istotu, ďalšie zbytočne prebdené roky a hlavne vás čas.
Váš čas, ktorý uprednostňujete pred sebou. Stále sa za niečím naháňame, ale v skutku stále nie je za čím. Asi tam treba začať a uvedomiť si, čomu sme hodný a čomu sa len bojíme pozrieť do očí. Často si vravievam : „Neotáčaj sa, tam ty nežiješ.“ Áno samozrejme. Ale žijem v ňom. V jeho dychu, pohľade, v každom geste a v každom nepovedanom slove. Nič ma v živote nebude viac hnevať, ako nenaplnené okamihy. Naše spomienky, naša nenaplnená láska , ani pôžitok z toho celého nejestvuje. Jestvuje jedine moja jazva, kamarátka ktorá tam je stále. Kamarátka, ktorá sa ozve kedy sa jej zachce. Nedokážeme to ovplyvniť.












