
A dnes, odstránim poslednú spomienku na teba. Na nás. Na našu lásku. Na tie časy kedy stačilo, aby sme boli.
Už prešiel nejaký čas, odkedy sme si dali zbohom. A veru, toho času prešlo dosť, hoci mi príde, akoby to bolo včera, čo si odišiel naposledy. Nechal si ma sedieť na zemi so slzami v očiach a ľutovať každú chybu, ktorú som spravila a každú bolesť, ktorú som ti spôsobila.
Bol to moment, kedy sa mi zrútil svet.
To ty si bol môj celý svet. Vesmír. Druhá polovička. Láska. Vášeň. Muž. Románik. Nekonečno. A keď si odišiel, zostalo tu len prázdno a ticho. Ale to ticho bolelo. Ak si sa započúval lepšie, počul si vzlyky, počul si plač. Počul si volanie o pomoc s prosbou o to, aby si sa vrátil späť. Nemal si odísť. Bez teba dni stratili svoje čaro, farby, melódiu. Po tvojom boku sa týmto mestom kráčalo lepšie.













