List žene, ktorá ma mala milovať

Bolesť. Tá, ktorá  priniesla presne to čo sa zo mňa stalo. Tie nechutné hlasy v hlave, ktoré boli stále silnejšie a silnejšie. Tie spomienky, ktoré sa mi prehrávali stále čo som len na chvíľku zatvorila oči. Tie, ktoré tu boli so mnou, keď som už nemala nikoho. Chcela som sa pochopiť. Tak veľmi som chcela. Všetko to čo som práve robila, všetko to zlo, ktoré mi nechcelo dať ani na chvíľu pokoj. Všetka tá bolesť, ktorá prichádzala z minulosti.

Všetky zlé cesty, ktorými som sa uberala. Nechcela som to takto, no vziať to späť nemôžem, však?  Môžem sa len prizerať tomu, ako ma moja myseľ pomaly oberá o všetko čo v tomto živote mám. O to, kým som bývala a aj o to, kým som chcela byť. Milovala som svoju spontánnosť. Milovala som svoju dobrodružnosť. Milovala som moju nestálu povahu. No teraz môžem povedať len to, že preklínam každé rozhodnutie, ktoré musím urobiť.

zdroj: pexels.com

Preklínam svoju povahu, lebo sa mi čím ďalej tým viac začína podobať na tú tvoju. A povedala by som, že mi to nevadí, kiežby som mohla. Lenže tak to nie je. Vadí mi to viac ako čokoľvek iné. Hovorila som si, že nikdy nechcem byť ako ty. Nikdy nechcem urobiť to, čo si urobila ty. Nikdy nechcem, aby sa niekto pozeral na mňa tak, ako sa pozerám ja na teba. Nikdy nechcem, aby sa moje deti cítili tak, ako sa cítili tie tvoje. Ako som sa cítila ja. Ako sa cítim ja. Ako sa zakaždým pýtam samej seba, prečo práve ja.

Prečo práve ja musím znášať toto? Prečo práve ja sa mám pozerať na ženu svojho života tak ako sa pozerám? Prečo si musím zakaždým vybavovať to, aké detstvo si nám zanechala? Ľudia sa neustále strácajú v minulosti. A ja sa v nej neprekvapivo strácam až priveľmi. Chcem byť šťastná. Naozaj šťastná. No zakaždým, keď si konečne ľahnem a zatvorím oči, všetko je to predo mnou. Všetko to zlé, čo si kedy urobila.

Všetky tie noci, ktoré som nespala, pretože aspoň vtedy som mala pokoj. Všetky tie slzy, ktoré od môjho detstva padli. Ale vieš čo ma mrzí najviac? Že som ťa nikdy nepoznala takú, aká si kedysi zvykla byť. A keď o tom rozprávajú moji súrodenci, prajem si, aby si sa vrátila a zmenila všetko čo sa kedy stalo. Nemala si to ľahké, ja to viem.  Chápem čo si prežívala. Predsa len, strata bolí, viem. No teraz je to oveľa horšie. Mala si byť oporou nám, tým, ktorí tu ostali.

zdroj: pexels.com

Mala si nás milovať tak, ako si každý jeden z nás zaslúži. Jedine tak by sme to zvládli. Všetci. Spoločne.  Mala si nás vychovávať a prežívať s nami všetko to dobré aj zlé čo sa kedy stalo. Ani sa nemôžeš čudovať, že svoje deti vôbec nepoznáš. Že si nevieš ani predstaviť, aké tajomstvá ukrývajú. Mala si tu byť vtedy, keď som prvýkrát objavila môj talent na písanie. Mala si si čítať moje články a básne, mala si byť so mnou, keď som netrpezlivo čakala na výsledky skúšok aj vtedy, keď som ich robila. Ani nevieš ako ma tvoje slová zranili a ako veľmi ma to zmenilo. Ako ma to obralo a veľkú kopu šťastia. Ako veľmi som sa cítila osamelo a previnilo.

Ako veľmi som sa hanbila. Nevieš si to ani predstaviť. Ako veľmi som sa bála o svojich bratov, zatiaľ čo prežívali presne to, čo som prežívala ja. A zase kvôli tebe. Vieš, že neznášam svoje narodeniny, no nikdy si sa nedozvedela prečo. Nevieš, ako som kvôli tebe na moje narodeniny plakala o polnoci na zemi, pretože si ich každý rok pokazila práve ty.  Ako divne som si pripadala vždy, keď som o tebe mala rozprávať. Vždy som sa bála vysloviť to, že si človek, ktorý ma zranil tak veľmi, že som niekedy nevládala ísť ďalej a žiť tak ako chcem. Mohla si to vedieť, keby ťa to zaujímalo. A teraz sa bojím tak veľmi, že budem ako ty. Že urobím to, čo si urobila ty. Pretože, keď nás zraní človek, ktorý by nám mal byť najbližšie, zdá sa nám, že je to naša vina.

Že sme niekto zlý. Že robíme niečo zlé. Vyčítam si aj to, že ti neviem pomôcť. Už to nejde. Všetci to dobre vieme. No ďakujem ti, že práve kvôli tebe viem pochopiť ľudí, som skromná a aj za to, že som sa musela starať vždy sama o seba, musela som prísť sama na to, čo je zlé a čo dobré. I keď ma toto všetko ukrátilo o moje detstvo a musela som až príliš rýchlo dospieť, nič by som nezmenila a teraz som vďačná, že som taký človek, aký som.

Plný lásky, ktorú si mi ty nikdy nedala. Plný pochopenia, ktoré si bohužiaľ nikdy nemala. Som taká aká som práve kvôli tomu, aká si ty. A za to jediné ti budem do konca života vďačná. Za bolesť, ktorá ma urobila silnejšou.