Je toľko toho, čo by som ti chcela povedať, ale nenachádzam odvahu postaviť sa pred teba a povedať, ako sa cítim. Viem, že keby som sa o to pokúsila, netrvalo by to dlho a moje oči by zaplavili slzy. Odkedy som ťa znovu uvidela, tie slzy prichádzajú nečakane v ktoromkoľvek momente a neviem ich zastaviť.
Po tom, čo sa stalo týždeň dozadu, som bola rada, že som ťa pár dní nevidela a nepočula o tebe. Síce prvé dni boli ťažké, no nemohla som myslieť na nič iné. Pomaly to ale upadalo s pribúdajúcimi povinnosťami. Ale keď som ťa teraz znova uvidela, vrátila som sa zase do toho večera, keď si ma odmietol. Stále dookola sa mi v hlave prehrávajú tvoje posledné slová a ten pohľad, ktorý si mi v tej chvíli venoval. Asi na ne tak skoro nezabudnem.
Následne tvoj pokus o bežný rozhovor v kuchyni … mrzí ma to, mne to nejde. Už sa viac neviem tváriť akoby sa nič nestalo. Bolí to, ale nehnevám sa. Teda, nie na teba. Hnevám sa na seba, že som bola tak hlúpa a dovolila ti využívať ma, keď sa ti to akurát hodilo, mať ma ako dočasnú náhradu za bývalú. Mala som si to uvedomiť už na začiatku a nedovoliť, aby sa medzi nami čokoľvek stalo. Zničili sme si priateľstvo, ktoré sme si vybudovali počas toho krátkeho obdobia, čo sme spolu bývali.
