Ubehol už takmer rok a mne sa stále vybavujú slová, ktoré mi s takou ľahkosťou napísala. Zo slov sa skladali vety a z viet spomienky. Spomienky na ňu a na neho. Ním myslím môjho priateľa. V tej sekunde mi totiž ešte celkom nedochádzalo, že už nie je tým, za koho som ho považovala.
Bolo to poobedie tesne pred tým, ako sa mi mal vrátiť. Niekedy mám pocit, že mi vlastne ublížiť chcela. Nemám v úmysle to dievča nejako očierňovať, no dnes už viem akým je človekom. Už vyše týždňa, možno aj viac, mi od nej chodila žiadosť o priateľstvo. Opakovane. Nechápala som prečo, no vďaka jej národnosti a krajine, v ktorej vtedy bol môj priateľ som nejako tušila, že to nebude náhoda. Vždy som sa však len pousmiala. Nejakej jeho kamarátke z juhovýchodnej Ázie predsa nebudem prijímať žiadosť. Vyústilo to však až do bodu, keď mi napísala. Tam sa to celé začalo. Nikdy nezabudnem na tú vetu v lámavej angličtine. „Postaraj sa o neho, keď sa vráti na Slovensko.“ Vtedy som už začínala mať dosť a na rovinu jej položila otázku, v akom je s ním, sakra, vzťahu. Samozrejme, sformulovala som to o niečo jemnejšie. Možno som to nemala urobiť. Možno som na tú správu nikdy nemala odpísať. Pretože v tej sekunde sa mi zrútil svet. Odpoveď toho dievčaťa ma zabila z vnútra.
„Že s ním už pol roka chodíš? To nie je možné, veď on chodí so mnou!“ Aj takéto vety mi behali v mysli. Nasledovalo už len doslovné padnutie na zem a hodiny plné plaču, otázok, bolesti. Tak nesmiernej bolesti, ktorú aj keby som chcela, slovami opísať neviem. Tvárila sa veľmi prekvapene. Vraj o tom nevedela. Úprimne? Už je mi to jedno. Dlho potom ma ešte otravovala s tým ako sa mám a že chce byť moja kamarátka. Nevedela som či sa mám smiať alebo plakať. Kamarátka? Tak určite.
