Do môjho života vstúpilo veľa ľudí, ale nesprávnych. Mnoho mužov, ktorí si nejakým spôsobom našli cestu do môjho srdca, a potom ho celé pošliapali. Tí muži mi kradli moje predstavy a ideály o láske, ničili všetko, čo s ňou súviselo a nedávali mi najmenšiu nádej na to, že niečo ako láska vôbec existuje. A tak som prestala veriť. Neverila som v lásku, nehu, cit, ani nič podobné. Ale raz som stretla jeho. Toho, ktorý zmenil môj život od základu, toho, ktorý slovu láska nedal iba význam, ale o mnoho viac. Našla som muža a lásku, ktorú som vždy chcela a ešte o niečo lepšiu.
Keď som ho spoznávala, videla som v ňom niečo viac, nevedela som čo, ale lákalo ma to, a tak som ho spoznávala ďalej. Každým poznaním sa aj náš vzťah začal posúvať ďalej a ja som vedela, že toto je ono, to pravé… Zamilovala som sa a ani na moment som to neoľutovala. Našla som to pravé. Je to muž, ktorý pri mne stojí neustále. Ráno, večer, neskoro v noci, v šťastí aj v nešťastí, v zdraví či v chorobe, stále je tu a ja verím, že aj bude. Páči sa mi na ňom aj to, ako zo mňa robí lepšieho človeka. Slovami sa nedá vyjadriť to, aká som za neho vďačná. Aká som šťastná, že ho mám. Každý deň ďakujem Bohu za to, že mi ho poslal do cesty…
