Náš príbeh sa začal vetou, ktorou sa ostatné príbehy väčšinou končia. Bola taká pravdivá a predsa som ju nepokladala za dôležitú. Verila som v nás. Nemýlila som sa. Nebol to totiž omyl. Skutočne si bol najlepším chlapcom, akého som kedy stretla. Dlho som nevedela uveriť tomu, že si si ma vybral. Možno preto, lebo moja intuícia nikdy neklame. Zrejme sa mi zas a znova snažila naznačiť isté skutočnosti, ktorým som nechcela veriť.
Cítim sa prázdno.
Neviem čo so sebou, ani čo so životom. Ale to je v poriadku, pretože raz to prejde. Zvláštne, koľko bolesti si mi spôsobil a predsa, keď si spomeniem na tvoje oči alebo úsmev, skrátka na tvoju osobnosť, usmievam sa ako malá. Stále som zamilovaná až po uši. A aj tak, keď ťa stretnem na chodbe v škole alebo hocikde inde, nedokážem sa ti pozrieť do tváre. Bojím sa, že by ma to zlomilo, asi by som sa zložila na zem.
Hovorí sa, že ľudia menia.
Nikdy som nechcela šíriť nenávisť, ale ach, kiežby sa ona nezmenila. Sám si predsa vravel, že sa k nej už nevrátiš, že toto šťastie si nikdy nezvolíš naspäť. Trápil si sa v tom vzťahu s ňou. No vrátil si sa k nej. A mňa, osobu, ktorá ti dala toľko lásky ako snáď nik na tomto svete, si nechal tak. Uprostred sveta. Stratenú. Vlastne nie, seba som nestratila, to by som nikdy nedovolila. Ale stratila som teba, to ma hnevá. Úprimne, asi chápem. Všetko to bolo príliš rýchle. Za ten kratučký čas nášho vzťahu sme si zažili to, čo veľa niekoľkomesačných vzťahov nie.
