Komplimenty, pochvaly, úsmevy a sladké reči. Robí to dennodenne každý z nás. Snažíš sa oceniť druhých ľudí. Možno preto, lebo ich miluješ, a možno to je iba zo slušnosti. Chváliš ich za vykonanú prácu, za to, ako pekne sa dnes obliekli, za to aký úžasný obed dnes uvarili, či jednoducho za to, akými sú ľuďmi. Niekto si to zoberie k srdcu a vďaka tvojim slovám sa dokáže upokojiť. Vieš však rovnako milovať seba?
Dvihneš im možno špinou zaprášené sebavedomie a tak sa budú cítiť lepšie. Lenže kúzlo sa skrýva v tom, že nemôžeš oceniť iných ľudí, pokiaľ nedokážeš oceniť samu seba. Ja viem, že je to ťažké. Postaviť samu seba na prvé miesto zoznamu dôležitosti v tvojom živote. Ale skús to.
Skús sa ráno postaviť pred zrkadlo a povedať, čo sa ti na tebe páči. Bez toho, aby si sa cítila namyslene. Bez toho, aby si si myslela, že je to hlúpe. Pretože nie je. Pravdou je, že všetci považujú hrdosť na samých seba za niečo egoistické. Za niečo, čo sa nerobí, a aj keď si to v hĺbke svojej mysle myslíš, nepriznáš to.
