Kedysi mi niekto múdry povedal, že čas zahojí všetky moje rany. Aj keď to bolí, jedného dňa to prosto prebolí. Rovnako ako sa stále dookola človek nemôže smiať rovnakému vtipu, presne tak isto sa nemôže stále dookola trápiť nad jednou a tou istou vecou. V tom čase som tomu nerozumela. Ako by som aj mohla. Chodiaca so zlomeným srdcom som počítala dni bez neho, a každú noc som zaspávala s nádejou, že možno sa mi ďalšie ráno ozve. Naivné, však?
Vieš, čo je na tom najvtipnejšie? Nech mi moja hlava ponúkala akékoľvek nelogické, smiešne a divné vysvetlenie, vždy som ho prijala. Napríklad, že stratil mobil alebo ešte lepšie, že sa mu určite stala nejaká nehoda a on si teraz nedokáže spomenúť na nič, čo bolo predtým. Aj keď mi realistická časť môjho ja vravela, že ma jednoducho nechce, odmietala som také vysvetlenie. Neverila som veciam, ktorým som veriť nechcela. Neviem či to tak majú všetci, ale ja som tieto nelogické vysvetlenia potrebovala, aby som sa úplne nezosypala, a aby som dokázala ísť životom ďalej. Každým dňom však nádej, ktorú som tak dlho v srdci nosila bola menšia a menšia. A jedného dňa zmizla úplne.
