Ďalší deň, ďalšia rutina. Začínam mať pocit, že stereotyp je obrovskou súčasťou môjho posledného obdobia. Mám blok, respektíve, mala som. Nedokázala som zo seba vypudiť ani jednu zmysluplnú vetu, pretože chaos v mojej hlave sa prenášal aj navonok a ja som nebola schopná vyjadriť čo cítim, preklopiť to do slov, ktorým by ostatní rozumeli. Bože ako ja nenávidím slovo „neviem“ pritom posledné mesiace sa k nemu uchyľujem čoraz častejšie. Toto slovo som použila asi tisíc krát na všetky druhy otázok. „Čo ti je? Ako sa cítiš ? Ako sa toho pocitu plánuješ zbaviť ?“ Neviem!
Nemusím byť senzibil na to, aby som cítila, že toto nie som ja. Niečo je zle. Niečo vo mne sa zlomilo. Viem kedy, viem aj kým, no čo s tým ďalej už je ťažšie. Nie som jediná. Existuje nás mnoho v podobnej situácii. Nedokážem nájsť správnu cestu, vlastne ani nemusí byť správna, ale aj keď sa uskromním a poviem si, že mi stačí len cesta, bez ohľadu na to aká, je to aspoň možnosť ako konečne urobiť produktívny pohyb, stále stojím a domnievam sa, že na veľmi zlom mieste.
Myšlienky a ich zvraty, ktoré sa mi odohrávajú v hlave akýmsi veľmi nepríjemným spôsobom vytvorili na mieste, v ktorom už zrejme zapúšťam korene jednu obriu ohradu s pohyblivým pieskom. Čo je horšie, som stressmen, je teda úplne jasné čo sa stane, pokiaľ poznáme jeho pravidlo. Čím viac sa brániš, tým rýchlejšie ťa to stiahne dolu.
Bojujem s tým. Dlho! Každý máme svojich démonov, ktorým deň čo deň čelíme pričom sa snažíme napáchané škody skresať na minimum. Žiaľ, tí moji sa somnou naďalej vlečú. Snažila som sa nájsť pomoc v jednom z ľudí, ktorých poznám, venujú sa písaniu rovnako ako ja a zhodou okolností tiež prechádzajú zlomovou životnou fázou. Vieš, že je zle keď si hrdá a nezávislá žena a zrazu samú seba prichytíš ako druhému človeku kladieš otázku: „Ako sa toho zbavím? Čo mám robiť?“
