Nebolo to to tak dávno, čo som ťa stretla na ulici. Na ulici plnej ľudí, temperovala tam radosť, ľudia sa smiali ale ja som nejak nevychádzala do počtu. Nič mi tak do očí neutkvelo, ako to ako si vyzeral. Viac šarmantný, viac sám sebou, viac obutý do svojho života. Bezo mňa. Obaja sme skončili poznačený známosťami a jednoduchými skúsenosťami. Už to nie som ja, čo spestruje tvoj život prítomnosťou, už to nie som ja, čo každé ráno spozornie pri pípnutí správy.
zdroj: unsplash.com
A tiež, už to nie som ja, čo chodí po tejto ulici a od ucha k uchu sa usmieva. Presne ako vtedy. Vyzeráš inak akoby si to už neboli ty. Takisto, ako to nie som ja. Nechýba mi to. Nechýbajú mi ani rany, čo mi život nechal po tebe. Jazva tu stále je, moja najvernejšia. Je veľmi zvláštne ako sa na to pozerám s odstupom rokov, a vidím to zaraz úplne inak. Už sa na teba nehnevám. Už sa nehnevám ani na to, že si zabudol na naše stretnutie, už sa nehnevám, že si si našiel druhú a už sa nehnevám, že si z toho celého, úplne v pohode. Už sa ani na seba nehnevám, že som ti to všetko uverila a našla samú seba. V skutku to bol len klam, pretože samú seba som našla až vtedy , keď som ťa skutočne stratila. Zatratenie neznamená len nevidieť, znamená to, vymazať celú históriu danej osoby ale z vašej hlavy.
