Nedávno som niekde čítala, že vo vzťahu sú tri fázy. Prvá je príťažlivosť, druhá vášeň a tretia spojenie. Mám však taký zvláštny pocit, že sme to pobrali trošku zle. Áno, každá z tých troch tam bola a v podstate aj stále je, poprieť by to bola hlúposť. Vieš, v tom článku sa písalo, že prvé dve ustupujú tak do dvoch rokov. A hneď tu máme háčik číslo 1. Už to budú skoro tri odkedy sa poznáme a my sa stále občas vyzliekame pohľadom. Háčik číslo 2 je ten, že akonáhle prejdeme do fázy spojenia, mali by sme sa spolu cítiť komfortne a šťastne. To vychádza, akurát by pri tom vraj mala byť aj pravá láska. Nuž, trošku sme to domiešali. Alebo žeby nie?
My vraj už lásku necítime. Za tie dva roky spolu jej ale bolo požehnane. Alebo len nevieme, že je to tá pravá láska, pretože sme sa vlastne nikdy nedostali s nikým iným do fázy spojenia? Možno práve s ňou sa tam dostaneš a všetko pekne preskúmaš. Myslím, že ona tu bude na veľmi dlho. Cítim sa zvláštne. Sme soulmate. Povieme si všetko a ešte viac. Nemáme pred sebou tajomstvá a nič nám nie je trápne alebo divné, veď sa poznáme skoro dokonale.
Vždy som si myslela, že keď sa opäť zaľúbiš, nebudeme v kontakte. Mýlila som sa a asi to bol ten najkrajší omyl na svete. Si môj poklad. Niekedy je veľmi ťažké druhej strane vysvetliť ako fungujeme a hlavne prečo tak fungujeme. Niektoré veci si musíme nechať jedine pre seba, inak by bolo zle. Každý deň (minimálne z mojej strany) nastane situácia, ktorá mi ťa pripomenie. Dve polovičky tvoriace jeden celok. Viem, tá veta sa používa, keď si s niekým vo vzťahu. Sme výnimka? Očividne áno.
