Malé deti si žijú ako takí králi. Všetci ich obskakujú. Všetci ich obdivujú. Rozplývajú sa nad tým, aké sú rozkošné. Ak vyvedú nejakú hlúposť, s nadšením vyťahujú fotoaparáty, tlieskajú a smejú sa. Preto aj my dospelí občas chceme byť takým dospelým dieťaťom. Akonáhle sa však prekoprcneme do fázy dospelosti, detské kraľovanie sa skončilo. Nie je iróniou osudu, že v puberte si dospelosť predstavujeme ako vek, keď budeme sami sebe pánom?
Ako deti túžime byť dospelí, ako dospelí túžime byť opäť deťmi
V škôlke musíme jesť, spať a hrať sa. Napriek tomu sme ochotní mamu presviedčať, že to tam nemáme radi. Že neradi poobede spíme. Nemáme žiadne povinnosti. Máme detské starosti, ktoré sa menia v dospelácke radosti. V detstve sa občas tak veľmi tešíme na dospelosť, že si zabúdame užívať čas, ktorý máme. Obdivujeme svojich rodičov a hrať sa na dospelých, patrí medzi naše obľúbené hry. Mama sa na nás iba s úsmevom pozerá a popritom uvažuje, čo bude robiť na večeru, či nakúpila všetko potrebné a či večer stihne dopísať veci do práce. S úsmevom si v hlave prehráva, že to vôbec nie je tak dávno, čo bola dieťaťom a ako rýchlo sa to všetko zbehlo. Keď sa však opäť pozrie na svoje dieťa, povie si, že to za to stálo. Aj mama občas predsa chce byť dospelým dieťaťom. Veľmi rada sa s nami zahrá alebo si pozrie rozprávku.
