Ani neviem, ako začať. Možno by som mohla spomenúť, ako som pred pár dňami krvopotne vyrábala papierovú krabičku na vyznanie lásky môjmu partnerovi. Plánovala som mu ju dať na Valentína. Rovnako som mu plánovala urobiť valentínske prekvapenie pozostávajúce z viacerých častí.
Súčasťou prekvapenia bolo, že mu spravím raňajky do postele. (Cháp, že som sa k nemu nanominovala bez oznámenia hneď ráno, hoci sme sa dohodli na stretnutí poobede.) A síce dva roky, čo sme spolu viem, že neraňajkuje, ale moje až priveľmi iniciatívne zmýšľanie si nahovorilo, že v ten srdiečkový deň spraví výnimku. Neviem prečo. Nakúpila som si suroviny a už som si v hlave premietala, ako mu oblohu (paradajky, papriku a šalátovú uhorku) nakrájam do srdiečok a dokonca, som plánovala aj omeletu vykrojiť do rovnakého tvaru. Srdiečok nikdy nie je dosť.
Asi si každá žena vie teraz predstaviť, ako sa mi obratom zmenila nálada, keď jeho telo nepresvedčili ani tie ľúbostné tvary na tanieri. Jeho žalúdok so mnou jednoducho odmietol hrať. A hoci som sa veľmi snažila, moje plány sa postupne rozpadali. A neutíšilo ma ani to, že môj nastávajúci je už týždeň chorý, na antibiotikách, a že za jeho nechuť do všetkého vlastne nemôže.
