Išla som sama na výlet po Slovensku: Najprv mi to prišlo čudné, potom oslobodzujúce

Vždy som si myslela, že výlet je niečo, čo sa robí s niekým. S partnerom, kamarátkou, rodinou alebo aspoň s človekom, ktorý ti podrží kabelku, keď si chceš kúpiť kávu a tváriť sa, že máš život pod kontrolou. Sama? To mi dlho znelo zvláštne.

Nie nebezpečne, skôr neprirodzene. Ako keby som mala niekomu vysvetľovať, prečo sedím v kaviarni sama, prečo sa prechádzam sama a prečo si fotím výhľad bez toho, aby pri mne niekto stál.

Potom som si však povedala, že možno presne preto to potrebujem skúsiť. Vybrala som si jedno slovenské mesto, ktoré som poznala len z fotiek, zbalila malú tašku, nabíjačku, vodu a pohodlné topánky. Žiadny veľký plán, žiadna dokonalá trasa, žiadne čakanie na to, kto má kedy čas. Len ja, deň voľna a výlet, ktorý som si mala urobiť podľa seba.

Leto nemusí znamenať len preplnené kúpaliská, rady na zmrzlinu a výlety, pri ktorých počuješ viac cudzích rozhovorov než vlastné myšlienky. Ak ťa láka cestovanie po Slovensku, no nechceš skončiť na miestach, kde sa všetci fotia z rovnakého uhla, stále máš z čoho vyberať.

Prvé minúty boli zvláštne

Nebudem sa tváriť, že som sa hneď cítila ako sebavedomá hrdinka z filmu. Prvé minúty boli skôr rozpačité. V autobuse som mala potrebu niekomu napísať, čo robím. Keď som prišla na miesto, automaticky som vytiahla mobil, akoby som potrebovala potvrdenie, že byť sama je v poriadku.

Najzvláštnejší moment prišiel v kaviarni. Sadla som si k stolu pre dvoch a chvíľu som mala pocit, že všetci pozerajú práve na mňa. Samozrejme, nikto nepozeral. Ľudia riešili svoje kávy, deti, správy a vlastné malé drámy. Len moja hlava si myslela, že svet nemá nič lepšie na práci, než analyzovať ženu s cappuccinom.

Zrazu som nemusela robiť kompromisy

Po chvíli prišlo niečo zvláštne príjemné. Nemusela som sa nikoho pýtať, či chce ísť najprv na vyhliadku alebo do centra. Nemusela som zrýchľovať, spomaľovať ani predstierať nadšenie z miesta, ktoré ma nezaujíma.

Keď som chcela sedieť na lavičke desať minút, sedela som, keď som chcela ísť do malej galérie, išla som. Keď som si chcela dať koláč pred obedom, nikto nemal zbytočné poznámky. A práve vtedy som pochopila, že byť sama neznamená byť osamelá. Niekedy to znamená len to, že konečne počuješ vlastné tempo.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by ODZADU SK (@odzadu.sk)

Slovensko vie prekvapiť, keď sa neponáhľaš

Na Slovensku často cestujeme tak, že chceme stihnúť čo najviac. Pamiatku, obed, fotku, ďalšiu zastávku, ešte niečo po ceste. Tentoraz som však nemala koho dobiehať. Prešla som sa uličkami, zastavila sa pri výhľade, sadla si na múrik a len pozorovala mesto.

Všimla som si detaily, ktoré by mi v skupine možno unikli. Staré dvere, vôňu z pekárne, ticho v bočnej ulici, rozhovor dvoch starších žien na námestí. Zrazu to nebol program, ktorý treba splniť. Bol to deň, ktorý som mohla naozaj vnímať.

Najväčší problém bol len v mojej hlave

Predtým som si myslela, že sólo cestovanie po Slovensku bude pôsobiť smutne. V skutočnosti bolo oveľa pokojnejšie, než som čakala. Nikto sa ma nepýtal, prečo som sama, nikto ma neľutoval. Nikto neriešil môj životný stav podľa toho, či sedím pri stole s niekým alebo bez niekoho.

Najväčšia bariéra bola vo mne. V predstave, že žena má robiť veci sama len vtedy, keď musí. Nie vtedy, keď chce. A to je možno najväčší omyl.

Domov som sa vrátila ľahšia

Keď som sa večer vracala domov, nebola som unavená tak, ako po bežnom dni plnom vybavovania. Bola som príjemne vychodená, pokojná a zvláštne hrdá. Nie preto, že by som spravila niečo veľké. Ale preto, že som si dovolila urobiť niečo len pre seba.

Sólo výlet po Slovensku nemusí zmeniť život. Ale môže ti pripomenúť, že nepotrebuješ vždy spoločnosť, aby si zažila pekný deň. Niekedy stačí prestať čakať, kým bude mať niekto čas, a vyraziť sama.