Dokonalo nedokonalé rande

Znovu ma chytil taký ten zvláštny pocit. Kamoška si našla nový objav, druhá je vo vzťahu len mesiac a obe prežívajú ešte tie „začiatky“. Tešila som sa spolu s nimi, každej pomohla s výberom oblečenia a dokonale ich pripravila na spoločnú večeru alebo do kina. Jednoducho, na tie prvé spoločné chvíle, kedy má človek motýle v bruchu, kedy sa navzájom len doťahujú, spoznávajú, neriešia ešte žiadne problémy, ich svet je ružový a cítia sa ako v inej galaxii.

Spomínala som, aké to bolo, keď som sa ja s mojim drahým spoznala. Ako sme sa nesmelo prechádzali popri Váhu v Piešťanoch, ako sme sa prvýkrát chytili za ruku, dali si prvý bozk, vstupovali do svetu toho druhého, zoznámili sa s jeho rodinou, ako mi prvýkrát priniesol kvety… Áno, prvé mesiace mi nosil kvety tak často, že jedny ani nestihli vyschnúť a už som mala ďalšie. Alebo keď za mnou prišiel, hoci som nemohla :„Aj kvôli piatim minútam sa mi oplatí ísť za tebou.“ Už to také nebolo. A to máme naozaj krásny vzťah, ale keďže sme spolu už vyše roka, tá začiatočná iskra sa nejak unavila. Možno hormóny, ale prišlo mi to naozaj ľúto.

zdroj: unsplash.com

Vzala som mobil a neuvážene som vytočila číslo môjho milovaného. Nezaujímalo ma, že je v práci. V afekte som mrmlala také tie typické ženské reči „Ty ma už nemiluješ, už mi nenosíš kvety, už máš stále veľa roboty, už nechodíme tak často na večeru, už sa spolu tak často nesmejeme…„A položila som. Do toho všetkého sme riešili problémy, aké v dlhodobejších vzťahoch prichádzajú. Čo s finančnými nedostatkami, spoločným bývaním, rodinnými hádkami, stresom v práci…

Po skončení hovoru som si vypla mobil a plánovala vliezť do vane. Voda sa mi ani nestihla napustiť, pretože niekto úpenlivo zvonil. Zbehla som dolu, ešte v teplákoch. Čakala som všelikoho, ale toto nie. „Nemal si byť ešte v práci?“-spýtala som sa. „Mal. Chcem sa porozprávať.“

Bola som tvrdohlavá. Nechcela som sa rozprávať. Chcela som taký ten „bezstarostný vzťah“. No myslím, že ma presvedčil o opaku. „Ale miláčik, my sme už niekde inde ako oni. My už máme niečo za sebou, niečo vybudované, my už máme spoločné rituály, spoločné zvyky, my sme už zabehnutí. Ty už vieš ako na mňa, čo mi máš povedať, keď som nahnevaný, ja viem ako ťa upokojiť, keď si zronená. Sme už jednoducho ďalej a u nich to tiež nebude ružové. Naše stretnutia sú teraz oveľa hlbšie. A ja ťa o tom presvedčím. „

zdroj: pexels.com

A tak ma posadil do auta, zbalil vodu, Jojo, čokoládu, repelent a vyrazili sme. Plakala som. Neviem ale, kedy sa moje slzy beznádeje zmenili na slzy dojatia, akého skvelého človeka vedľa seba mám. A tiež som nevedela, kam mierime. Myslím, že spočiatku to nevedel ani môj budúci. Veľa sme sa rozprávali, problémy nechali doma a zabávali sa ako kedysi. Ale tentokrát som nemala na sebe šatočky, ani nebola namaľovaná. Nepremýšľala som nad každou vetou, ktorú poviem, aby som vyzerala „inteligentne“. Úplne som sa uvoľnila a bola sama sebou.

Nakoniec sme aj skončili v Piešťanoch. Ako taká nostalgická spomienka. Prešli sme sa popri Váhu, no tentokrát nie celú trasu. Pretože sme si priznali, že sa nám nechce. Nepotrebovali sme robiť jeden na druhého dojem. Uvedomila som si, že v tých začiatkoch sa naozaj ľudia nevedome prispôsobujú a robia veci, ktoré by mimo tej „ružovej bubliny“ nerobili.

A zrazu si môj drahý kľakol predo mňa, zopár ľudí okolo sa aj otočilo, pripravení začať tlieskať. A moje trdielko ma chytilo za ruku a spýtalo sa: „Ideme sa najesť a potom domov?“ Rozosmiala som a povedala mu to najúprimnejšie áno. Na ten zážitok spomínam rada. Poklad mi k tomu len povie: „Veď si chcela zábavu a vzájomné doťahovanie. Tak si ho mala.“

Bolo to moje dokonalo nedokonalé rande.