Odjakživa sa mi páčil punk. Celkovo, ten životný štýl, ale aj ľudia. Odjakživa som chcela mať najlepšieho kamaráta chlapca. Našla som ho v mojom, teraz už ex, ale aj tak to vždy bolo celé opradené citmi a podobne. Nuž a jedného dňa, na menšom meetingu pri tvorení spoločnej fotky, jedno dievčatko odbehlo poprosiť niekoho, nech nás všetkých odfotí. Prišiel on. Ach. Ten chlapec s piercingom v nose, hnedými prenikavými očami a navyše… bol to punkáč. Vtedy sme sa ani nepozdravili. Od tej chvíle mi však deň čo deň behalo hlavou, že chcem byť jeho kamarátka. Netušila som ani len ako sa volá.
Jedného dňa, asi tak mesiac alebo dva po meetingu, mi môj kamarát poslal fotku. Vraj je na pive s kamarátom. Skoro mi vypadli oči z jamôk. Veď to bol on! Ten chlapec, ktorý nás vtedy fotil! Ten, čo som chcela byť jeho kamarátka. Neverila som tomu. Vraj mu mám napísať. Skôr ako som to stihla urobiť mi napísal on. A vtedy sa to všetko začalo…
Tiež na mňa odvtedy myslel a chcel sa skamarátiť. A tak sme sa po dlhšom písaní stretli. Ja, na pohľad zakríknuté a tiché žieňa a on, vysoký chlap, ktorého by sa na prvý pohľad nejeden človek zľakol. Išli sme si sadnúť. Mal tam nejakých kamarátov a ja, keďže nie som veľmi sociálny človek, potrebovala som jeho oporu a on mi ju dal. A nie len v ten večer… Každú chvíľku, čo sme boli v tom intenzívnom kontakte. Keď sme sa prvýkrát lúčili, mali sme na výber. Na chvíľku sme sa na seba zapozerali. Ja som vtedy bola veľmi šťastne zadaná. Odvrátili sme zrak a tým sme si vybrali cestu priateľstva.
Ten chlapec bol niekým, koho už nikto len tak nenahradí. Asi aj stále je. Stali sme sa najlepšími priateľmi. Nikdy nezabudnem na tie smiešne situácie, na prechádzky, ktoré tak neznášal ale kvôli mne ich absolvoval. Na naše telefonáty o tretej ráno keď bol jeden z nás smutný, opitý alebo len skrátka potreboval počuť, že tu má toho druhého. Učili sme sa jeden od druhého. On, že minulosť je minulosť a človek sa môže zmeniť a ja, že život netreba brať tak vážne.
