Srdce mám rozlámané asi na milión kúskov . V myšlienkach sa vraciam stále nazad a nerozumiem prečo si mi rozprával o spoločnej budúcnosti, deťoch, zážitkoch a domove. Celý deň sledujem telefón či sa ešte ozveš, napíšeš ako ťa to mrzí, že si vtedy len nevedel čo povedať. NIČ. Žiadna správa, telefonát. Nič. Len ticho. Boľavé. Také to ticho, čo prehluší vodopád a je plné spomienok a sĺz. Chce sa mi kričať do ticha, počkať ťa pred domom a spýtať sa prečo. No nedokážem to. Namiesto toho si plním čas sledovaním puklín stien na plafóne a zabúdam jesť, piť aj žiť. Premýšľam ani neviem nad čím a každý zvuk, pohyb alebo rutina je spojená s tebou. Vidím ťa. Všade a stál. Hľadám v hlave logické riešenie ako sa odmotať od ilúzie ktorú si vytvoril.
zdroj: unsplash.com
Prejdú dni aj týždne. Jediné moje riešenie vidím v útek. V úteku od teba, spomienok, miest, ciest a pocitov. Neviem aká vzdialenosť by bola dostatočná na to, aby mi pomohla vymazať ťa a zabudnúť. Zlomená sadám do lietadla a verím v zázrak. Ten sa však nekoná. Celé dni presedené na pláži v slnku, tisíce kilometrov od teba s vedomím, že tebe to je zrejme jedno. Pozorujem hviezdy a chcem ti napísať ako mi chýbaš a že by si tu mal byť so mnou a vidieť to. No cez tie všetky rany je tu ešte kúsok tej hrdosti, ktorá mi to nedovolí.
Tak prejdú ďalšie dni. Dlhé a prázdne. Plné slnka a vôní, no ja som schopná vnímať iba tú bolesť čo po tebe ostala. Na pokraji síl a vyčerpania sa objaví niečo ako iskra. V tej pavučine pocitov a myšlienok sa viem sústrediť iba na nohy zaborené v piesku. Pomaly začínam vnímať lúče slnka a vodu, ktorá omýva moje nohy. Cítim bolesť v každej časti svojho tela a mám pocit, že by ma nerozveselilo ani šteniatko. Dýcham. Mám pocit, že z posledných síl si uvedomujem aký je to dar. To, že dýcham. Voňavý morský vzduch. Moje myšlienky sa menia. Už sa neľutuje. Slzy, ktoré mi tečú po tvári už nie sú od smútku. Sú z náhleho uvedomenia si, že si mi vstúpil do života, aby si ma spravil silnejšou.
