
To, čo cítiš, je len pocit. A ten prejde. To, že ho stratíš, že ťa opustí, ťa nespraví polovičnou ženou. Si celá už od narodenia, len si na to zabudla.
Cítiš jeho dych a vsakuješ jeho vôňu. Je príjemná, hrejivá a krásna. Zakryješ sa jeho pažou a položíš si hlavu na hruď. Cítiš sa bezpečne. Máš pocit, že ťa v tej chvíli nič nezlomí, a že hravo zvládneš každú prekážku, ktorá by ti prišla do cesty. Cítiš ohromnú silu. Dokonca väčšiu, než kedykoľvek predtým. A hlavne, cítiš sa kompletná. Celá, úplná, tak najviac ako sa len dá. Ako to len môže byť. Ten pocit neprekoná nič iné. Žiadny úspech, sláva ani peniaze. Nič na svete, vravíš si …
Keď to príde.
Ale potom, čo odíde, zavrie za sebou dvere a už sa nevráti, to pociťuješ. Tú prázdnotu. Vzal si so sebou všetko. Už necítiš jeho vôňu, nemá ťa kto objať, nemáš sa do čoho zaboriť a pevne zovrieť v náručí. Nemáš nič. Len seba. A okrem toho máš pocit, že si vzal aj niečo iné. Tvoju polovicu. Jednu tvoju časť, pre ktorú si bola taká kompletná, pre ktorú si sa cítila celistvá a silná. A zrazu je to preč. Len tak. Sotva si sa stihla toho všetkého nabažiť a vyťažiť z toho maximum. Je to preč. Všetko.














