V jednej chvíli som sa cítila ako najšťastnejšia žena na zemi, a v tej druhej mi od smútku šlo srdce vyskočiť z hrude. Všetko to krásne bolo zrazu preč. Ani som nevedela, ako, kedy a hlavne, prečo.
Tú poslednú otázku som si položila snáď milionkrát. Prečo? Doteraz si na ňu neviem odpovedať. Zdá sa mi to ako včera, keď si ma držal za ruku, hladil po vlasoch, bozkával na čelo. Bolo to ako keby len predvčerom, keď sme sa spolu smiali, sledovali naše obľúbené seriály, jedli pri nich pizzu a rozprávali sa, až kým sme nezaspali. Mala som pocit, že sme si snáď súdení. Bol si mojou prvou rannou myšlienkou a snom, ktorý sa mi zdal každú noc.
A zrazu, z ničoho nič to všetko pominulo. Cítila som, že niečo nie je v poriadku a ty si s tým ani neotáľal. Povedal si mi zbohom. Tak chladné a obyčajné, akoby som pre teba bola cudzia. Akoby si na všetko pred tým už zabudol. Nebolo to azda naozaj?
