Ľúbiť a milovať. Pre niekoho synonymá, pre mňa dve rôzne slová s podobným významom, no nie úplne rovnakým. Prvá láska, prvý vzťah, o ktorom dúfaš, že bude trvať navždy. Chlapec ti sľubuje hory-doly a ty sa ,,roztápaš“, pri každom jeho dotyku, čas sa zastaví pri každom jednom bozku, a tvoja hlava lieta v oblakoch. Hovoríš mu, ako veľmi ho miluješ… no je to naozaj tak?
Po tom, ako sa naše cesty rozišli a moje oči sa začali pozerať na veci také, aké sú, nie aké si ich idealizujem, som prišla na niečo, čo som niekde v svojom podvedomí tušila už na začiatku, ale nechcela som si to priznať. Mala som ho viac než rada, no milovať je silné slovo.
Silnejšie ako bol náš vzťah, a silnejšie ako láska, ktorú som k nemu cítila. Preto by som povedala, že som ho ,,len“ ľúbila, i keď slová ako ,,milujem ťa“ sa v našej konverzácii vyskytovali viac než často, pretože som dúfala a presviedčala sa ,že to tak naozaj je. Nebolo. A to je v poriadku. Nepozerám na to ako na chybu, práve naopak. Je to niečo, čo mi otvorilo oči a ja dnes viem, koho chcem po svojom boku.
