Celý deň medzi ľuďmi, večer úplne sama: Rodine sa bojí povedať pravdu

Neviem, kde mám začať. Asi tým, že už dlhšie nie som šťastná. Vlastne ani neviem, kedy som naposledy bola. Každý deň sa zobudím, idem do práce, potom do ďalšej, medzitým riešim školu a večer sa vraciam do prázdneho bytu. A takto stále dokola. Mám pocit, že môj život beží, ale ja v ňom akosi nie som.

Máš príbeh, skúsenosť alebo názor, o ktorý sa chceš podeliť? Pošli nám svoj originálny text do rubriky Z-Blog na e-mail [email protected]. Článok by mal mať okolo 500 slov. Texty vytvorené alebo upravené pomocou umelej inteligencie (AI) neprijímame ani nepublikujeme.

Mám tri práce. Popri tom študujem a bývam sama. Keď to niekomu poviem, väčšinou ma obdivuje. Že ako to všetko zvládam, aká som samostatná a šikovná. Lenže ja to nezvládam. Aspoň nie tak, ako si všetci myslia.

Som unavená spôsobom, ktorý sa nedá vyriešiť jedným voľným víkendom. Ráno vstávam s pocitom, že už nemám energiu, hoci sa deň ešte ani nezačal. Niekedy sedím na posteli aj dvadsať minút a presviedčam samu seba, aby som vstala.

Najhoršie je, že ma prestávajú baviť veci, ktoré som kedysi milovala. Hudba, filmy, prechádzky, dokonca aj obyčajné nakupovanie. Kedysi som sa vedela tešiť z maličkostí. Dnes mám pocit, že iba odškrtávam ďalšie povinnosti.

Nemám partnera. Nemám ani blízku kamarátku, ktorej by som mohla večer zavolať. S ľuďmi sa rozprávam celý deň, no keď prídem domov, nemám komu povedať, čo sa mi stalo. Niekedy sa pristihnem pri tom, že celý večer nepoviem ani jedno slovo.

Viem, že mám rodinu. A viem aj to, že ma majú radi. Lenže neviem, ako im vysvetliť, čo sa so mnou deje. Vždy ma považovali za tú silnú, ktorá si so všetkým poradí. Nechcem ich sklamať ani vystrašiť.

„Mám sa dobre“

Keď sa ma spýtajú, ako sa mám, automaticky poviem, že dobre. Porozprávam im niečo zo školy alebo z práce a tvárim sa, že všetko funguje. Potom zložím telefón a niekedy sa rozplačem. Ani sama presne neviem prečo.

Najviac ma trápi, že neviem, čo vlastne chcem od života. Študujem, pretože chcem mať lepšiu budúcnosť. Pracujem, pretože musím platiť nájom a účty. Ale kedy mám konečne žiť? Kedy príde ten moment, keď si poviem, že som spokojná?

zdroj: Pexels/Yan Krukau

Občas vidím na sociálnych sieťach ľudí v mojom veku. Cestujú, stretávajú sa, sú zamilovaní. Viem, že internet neukazuje všetko, ale aj tak ma bolí, keď si uvedomím, že ja nemám s kým ísť ani na obyčajnú kávu.

Niekedy mám voľný večer a namiesto radosti cítim zvláštne prázdno. Neviem, čo so sebou. Len ležím, pozerám do telefónu a čakám, kým bude čas ísť spať. Potom si vyčítam, že som zase premrhala jediný voľný čas, ktorý som mala.

Bojím sa, že mi takto prejdú najkrajšie roky života. Že jedného dňa dokončím školu, splatím všetky účty a zistím, že som sa medzitým úplne stratila.

Nepíšem to preto, aby ma niekto ľutoval. Potrebovala som to dostať zo seba. Možno preto, že pred ľuďmi okolo seba stále predstieram, že som v poriadku.

zdroj: Pexels/Iryna Skavronska

V poslednom čase premýšľam, že by som mala niekomu povedať pravdu. Možno rodine, možno niekomu, kto mi dokáže odborne pomôcť. Len zatiaľ neviem, ako začať.

Asi by som si najviac priala, aby ma raz niekto objal a ja som nemusela vysvetľovať, prečo plačem. Aby som nemusela byť stále samostatná, zodpovedná a silná.

Nechcem už iba prežívať ďalší deň. Chcela by som sa znovu na niečo tešiť. Mať niekoho, komu na mne záleží, a hlavne opäť spoznať samu seba.

Pretože momentálne mám pocit, že robím všetko pre svoju budúcnosť, ale úplne som pritom zabudla na seba.

Autorka: Kika