Bol si mojím bludiskom

Visím nad priepasťou a bojím sa pádu, ktorý mi rozdrví telo. Či skôr dušu? Drží ma len tenučká niť, ktorá bráni tomu aby mi na naše fotoaparátom zachytené momenty nezačali padať slzy. Ironik by sa možno opýtal „šťastia“? Občas sama neviem. Kedysi boli zo smútku. No čo som vlastne stratila? Jedine ak strach.

Rozhodla som sa nebyť viac tvojou bábkou, ktorá pribehne na zavolanie. Nechcem byť viac to naivné dievča, ktoré verí tvojím nedokonalým výhovorkám. Ach, vedel si tak manipulovať, ľuďmi, okamihmi,snami… To bolo to, čo som pri tebe cítila väčšinu času. Čo môže žena vidieť na takomto mužovi? Možno to bolo tvojou charizmou,neviem. Mal si niečo v očiach. Verila, že ťa zmením, že ja budem tá, kvôli ktorej zmeníš svoj chladný postoj a budeme bok po boku ako v rozprávkach, ktoré mi čítala mama pred spaním. Že ja budem tá, ktorá nájde to dobré v tebe.

Toľkokrát som si povedala dosť, no stačil jeden tvoj pohľad a ja som opäť spadla do tvojho bludiska, ktoré neviedlo nikam. Stále dookola viedlo iba na ten istý začiatok. Nežili sme. Iba sme prežívali. Zapletali sme sa do vlastných pascí plných nástrah, ktoré nás nepustili k prítomnosti ale žili sme z našich strachov a obáv z minulosti a o budúcnosti. Zabudla som pri tebe žiť okamihom. V hlave mi behalo iba „zmení sa?“.Začala som hľadať chyby na sebe. Som veľmi výrečná? Príliš sa pýtam? Hlasno sa smejem? Chcela som byť všetkým čo chceš no to by som už nebola ja.

A tak som odišla.

Iba tak, bez rozlúčky. Už som nezvládla byť tebou ponižovaná. Čakala som, že sa ozveš, že prídeš, že pochopíš ako si sa správal a prečo som preč. Myslela som si, že zabojuješ. O mňa…Neprišiel si. Nič si nepochopil. Mala som ti všetko povedať, aby si vedel, že „miluješ“ láskou, ktorá ubližuje. Takou, ktorá si privlastňuje. Takou, ktorá nie je stála, len si volí okamihy kedy jej to vyhovuje.

Dnes už spomínam menej, no viem, že tvoja definícia lásky sa mi nepáči a ja takej láske nikdy nepochopím. Sebeckej, chamtivej, majetníckej, tvojej…