Bojím sa lásky…

Som si istá, že vieš, čo je to strach. Určite si sa niečoho bála alebo sa stále bojíš… pavúkov, tmy či o svojich blízkych…

Často sa mi niekto zdôveril, že sa bojí lásky, citov, vzťahov, sklamaní. Bojí sa otvoriť, veriť a mať niekoho naozaj rád. Radšej si udrží bezpečný odstup a ostane nad vecou, akoby mal neskôr plakať a biť si hlavu o stenu, pretože všetky vzťahy vraj končia rovnako a v dnešnej dobe vraj rýchlejšie než jedno ročné obdobie.  Vraj sa už nedá nikomu veriť a vzťahy sú ilúziou vytvorenou v ľudskej hlave. Všetci chlapi sú svine a ženy rovnaké. Svet je zlý, preto je vraj lepšie ostať sám…

foto: thoughtcatalog.com

Musím sa priznať, že chvíľu som mala podobný názor na vzťahy aj ja.

Teba som však nečakala.  Prišiel si do môjho života neohlásene, no už od prvej chvíle som vedela, že si úžasný človek.  Začala som si ťa postupne obľubovať, a tak sa zároveň aj trochu báť brať ťa príliš vážne. Bolo mi s tebou ako s nikým iným, no zároveň som sa bála ísť k tebe bližšie. Bála som sa, že ma sklameš, že to je len hra, že sa popálim. Bála som sa, že na teba vsadím všetko a všetko stratím. Mala som prirodzenú potrebu chrániť sa, aj keď mi niečo vo vnútri šepkalo, že tu je strach zbytočný.  Viem, že si občas moje reakcie nechápal, ver mi, že boli chvíle, keď som sebe nerozumela ani ja sama.

Nikdy som nebola práve ten „najcitovejši prípad“, ale dnes ti patrí moje veľké ĎAKUJEM za tvoju trpezlivosť a za všetko, čo pre mňa robíš. Ďakujem, že som ťa spoznala a že pri mne stojíš. Ďakujem, že robíš môj svet krajším a že môžem stáť po tvojom boku. Ďakujem, že ti môžem veriť.  Ďakujem, že sa pri tebe nemusím ničoho báť…