,,Zlatko, ja ťa milujem, ale o niektorých veciach musím rozhodovať sám,“ povedal mi môj milovaný, keď som ho po niekoľkýkrát nabádala ísť lekárovi. Až po čase som si uvedomila, že mal pravdu. A nielen v tom, že on najlepšie vie, či je natoľko chorý, aby potreboval antibiotiká.
Keď ľudia žijú v trvalom vzťahu, postupne sa z JA a TY stane MY.
Na tom nie je nič zlé, je to úžasné, že je pri nás stále niekto, s kým zdieľame náš život, naše starosti i radosti, naše každodenné zážitky… Lenže potom môže nastať bod, kde sa na seba tak veľmi naviažeme, že sa nám začne strácať intimita, všetko sa zleje do jedného spoločného chumáča a zrazu zistíme, že už tvoríme akoby jeden celok. Opakujem, je to naozaj skvelé, že sme natoľko k sebe kompatibilní, ale nemôžme si z nás dvoch urobiť našu identitu.
Na začiatku vzťahu to ide tak ľahko, že si to ani nevšimneme. Prispôsobujeme sa tomu druhému, zrušíme tanečnú, posedenie s kamarátkami, aby sme mohli ísť na rande s ním. Neskôr určite nájdeme pár spoločných koníčkov, ktorým sa venujeme spoločne, no vo väčšine vzťahov, ktoré mám okolo seba vidím, že tie vlastné, ,,osobné“ koníčky začnú zanikať.
