Prečo nedokážeme byť šťastní s tým, čo máme? Prečo máme veľké očakávania a nevidíme krásu v tom, čo máme pred očami? Mladí ľudia sú obklopení povinnosťami a pohltení silou času, silou moderného života. Kam sa vytratila tá klasická, nevinná a čistá láska? Prečo ju dnes tak nevedomky nahradila bolesť a sklamanie? Ak očakávaš presný návod ako sa im vyhnúť, nedostaneš ho. Pýtaš sa prečo? Pretože láska je veda, ktorú neprekoná žiadny návod. Nikto ti nedokáže ponúknuť presný scenár toho, čo sa stane. Nie, tak to nefunguje. No to, čo ti môže pomôcť otvoriť oči a byť bližšie k tomu nezažiť sklamanie, ktoré trhá srdce, je nebyť tým dievčaťom z milióna ďalších.
My ženy sme nežné tvory, ktorých srdcia bijú dvakrát tak silnejšie pri tak krásnej a jedinečnej chvíli, ako je moment zamilovanosti.
Pri sledovaní ľudí na ulici, a po vyšperkovaní si ich povahových čŕt, si človek ľahko vytvorí mienku, ktorá sa už len ťažko dá ovládnuť niekým iným. Rovnako je to so zamilovanosťou. Jedinou osobou, ktorá ti dokáže otvoriť oči, si ty sama. A jedine ty sama vieš, či ten vzťah má nádej alebo na druhej strane, smeruje ku koncu. Je to ako degradácia a kým sa z nej nezobudíme, sme na najlepšej ceste k zániku.
Nebuď to dievča, ktoré sa nechá zlákať po prvom pohľade chalana, aj keď ten pohľad môže byť neuveriteľne hlboký. Buď dievčaťom, ktoré sa stane ženou nie vekom, no múdrosťou. Buď dievčaťom, ktoré sa nedá ľahko ovplyvniť. Buď dievčaťom, ktoré si treba získať a zaslúžiť. To, ktoré si treba vybojovať. Dievčaťom, ktoré to len tak nevzdá, no vždy za sebou zanechá svoju úctu.
Neboj sa riskovať, neboj sa sklamania. To sú veci, ktoré sa tak plynulo pohybujú tvojím životom, no rovnako rýchlo sa stihnú aj pominúť.
