Včera som ťa videla. Mal si oblečenú tú peknú košeľu, ktorá sa ti vždy neskutočne hodila. Zvykla som ti hovoriť, že si v nej roztomilý. Usmieval si sa. Tak veľmi, až to občas bolelo, keďže som nebola to dievča, ktoré pri tebe stálo a užívalo si tvoju prítomnosť. Ty si ma nevidel, bol si príliš zaneprázdnený držaním ruky a túlením sa k tomu dievčaťu.
Predtým som nevedela, ako sa cíti človek po rozchode.
Dnes to už viem. Je to ako keby vám niekto pichol niečo veľmi ostré hlboko do srdca a neustále tým bodal. Kričíte, aby prestal, ale on, naopak, pridáva na intenzite. Po tom, čo túto bolesť vydržíte a on vytiahne ostrý predmet si všimnete, že vám veľká časť zo srdca chýba. Je tam zrazu len prázdno. Prestanete mať radi všetky tie veci, ktoré ste predtým milovali. Totiž človek s dierou v srdci síce existuje, ale už nežije. Jediné, čo vo vašom vnútri zostalo je nádej, ale tá je malá. Presne tá nádej, ktorá vám šepká, že jedného dňa príde niekto, kto vám daruje časť z jeho srdca, aby to vaše mohlo byť zocelené. Veríte, že existuje. Že príde. Že vám podá ruku a už ju nikdy nepustí. Že vás bude milovať najviac ako dokáže. Že by radšej zomrel, ako by vás stratil.
