Čo ak mi už nikto nedá toľko lásky ako ty?
Čo ak ma nikto už nerozosmeje tak ako ty?
Čo ak nikto nebude pre mňa taký dobrý ako ty?
Nebojím sa, že si ma časom láska nenájde. Bojím sa toho, že si ju nezamilujem tak, ako teba. Vieš, bojím sa toho, že už nikdy nepocítim nič tak silné, ako pri tebe. Ono to všetko medzi nami malo hlboký význam. Naše duše, tie k sebe pasovali dokonalo. Tancovali spolu, smiali sa, milovali sa… A teraz? Sú ďaleko od seba. Nechcem tvrdiť, že sa bojím zaľúbiť do niekoho iného. Bojím sa toho, že ho budem stále porovnávať s tebou. A to nieje správne a ani dobré pre nikoho.
Nechcem ublížiť niekomu inému iba preto, že si uvedomím to, že už nikdy nikoho nebudem milovať tak veľmi, ako teba. Lebo to tak je. Vo vnútri seba to tak cítim. Neviem či dokážem byť sama sebou pred niekým novým a či budem tak prirodzená a zároveň spokojná so sebou, ako to bývalo pri tebe. Robil si ma šťastnou, tak skutočne, ako nikto iný pred tebou. A áno, príde iný, a áno, budem hovoriť, že lepší od teba. Budem tvrdiť, že som šťastná a možno on bude ten muž, s ktorým dokončím to, čo som začala s tebou. Ver mi však, že aj po XY rokoch, si spomeniem na teba a na chvíľku si predstavím, aké by to bolo, keby ten muž po mojom boku si ty. Keby si ty ten, s ktorým ostanem nastálo. No a v tom momente si uvedomím, že stále tá láska vo mne žije, že stále si tam, niekde hlboko ukrytý, pod všetkými tými novými začiatkami, skúsenosťami, ľuďmi a spomienkami.
