Neboj sa mu povedať, po čom túžiš

Čo sa to s ľuďmi deje? Ako by sa všetci zabudli pohybovať na poli vzťahov. Všade naokolo vidíme nefunkčné partnerstvá, slobodných rodičov, zúfalé ženy a nevyrovnaných chlapov. Ak niekomu vzťah vydrží viac ako 5 rokov, dá sa hovoriť o výnimke. Ak sa ešte aj zosobášia, to už musia byť hádam ufóni.

Nie je to ešte tak dávno, keď manželstvo trvajúce 20 rokov nebolo nič výnimočné. Vlastne by sa dalo povedať, nie je to ešte tak dávno, keď manželstvo nebolo nič výnimočné. Moji starí rodičia boli spolu 50 rokov. Moji rodičia sú spolu už 27 rokov. A hoci občas sú chvíle, kedy to zaškrípe, vždy to vyriešia a aj po toľkých rokoch sa držia za ruky a dokážu jeden druhému úprimne povedať „ľúbim ťa“. Nesníva snáď o tomto väčšina z nás? Tak, kde je problém?!

foto: pexels.com

Vyzerá to tak, že postupom času sa táto méta v živote akosi vzdialila a väčšina o nej nechce ani počuť. Teda aspoň sa tak tvária. Hlavne chlapi. A ženy sa s nimi snažia držať krok. Hrajú to na nezávislé a silné, ktoré manžela k životu nepotrebujú. V lepšom prípade im stačí frajer, u ktorého môžu občas prespať. Pritom hlboko vo vnútri väčšina z nich túži po rovnocennom partnerovi, ku ktorému sa budú každý večer po práci vracať, ktorého budú môcť pred kamarátkami nazývať svojim manželom a s ktorým budú v dobrom aj v zlom. To však žiadna pred svojim frajerom neprizná, lebo sa bojí, že sa na ňu vykašle – vraj na neho tlačí. A tým chlapom to takto vyhovuje.

Poznáš ten výrok, že tajomstvom šťastného vzťahu je presvedčiť chlapa, že to, čo chceš ty, je vlastne jeho nápad a ty s tým vlastne len súhlasíš? Toto nám vtĺkali do hláv naše mamy, im ich mamy a tak ďalej. Mám však pocit, že chlapi načúvali za dverami a viac si z toho zobrali oni než väčšina žien.

Dokonale sa im to podarilo otočiť a teraz z toho profitujú. Presvedčili nás, že mi vlastne svadbu k životu nepotrebujeme, veď spoločná hypotéka je už dostatočný záväzok. Keď ho zlomíme aj na dieťa, čo viac po ňom ešte môžeme žiadať. A mnohé už tak zblbli, že sú o tom naozaj presvedčené.

foto: pexels.com

Keď však príde zlom, a ten príde, uvedomia si to a dostanú sa do nepríjemnej situácie. Ako chlapovi, s ktorým už nejaký ten rok chodia a celý čas mu tvrdili, že po svadbe netúžia, vysvetliť, že zmenili názor. Jeden taký prípad mám vo veľmi blízkom okolí.

On – poznačený bývalým vzťahom so stíhačkou, zarytí odporca manželstva a spolunažívania. Ona – milujúca, oddaná, rázna, voči manželstvu skeptická. Od začiatku mu notovala, že ani ona po svadbe a deťoch netúži. A teraz? Po niekoľkých rokoch zmenila názor. Možno je to tým, čomu sa vždy smiala a to, že rovesníčky ale aj mladšie ženy v jej okolí sa vydali alebo minimálne zasnúbili. Možno tým, že si uvedomila, že vlastne netúži žiť celý život medzi dvoma bytmi a byť len priateľkou, s ktorou on nikdy nebude tak úplne rátať.

Tak či onak, prehodnotila to a nabrala odvahu. Oboznámila ho so svojim novým stanoviskom. Nabrala odvahu a čuduj sa svete, on nezdupkal. Zobral to na vedomie. Nie, zatiaľ ju o roku nepožiadal, no tým, že to zobral na vedomie a neposlal ju kade ľahšie jej dal najavo, že mu na nej záleží, že s ňou počíta a potrebuje to spracovať. Nepovedala mu, že to musí byť hneď, ale už aspoň vie, čo chce. A práve to je prvý krok, ktorý sa mnohé boja urobiť. Nech to dopadne akokoľvek, môže si povedať, že si zachovala svoju hrdosť. Pozná svoju hodnotu.

foto: pixabay.com

Mnohé ženy svoju hrdosť odložia bokom, len aby neprišli o chlapa ktorého milujú. Boja sa, že keď budú nahlas túžiť po manželstve on zdupká. Naozaj sme ale odkázané na život s niekým, kto sa bojí záväzkov? Sme krásne, silné a samostatné, no chceme byť milované a to bezvýhradne. Tak ako chlapi chcú ako dôkaz lásky, že ich necháme ísť s kamarátmi na futbal, tak mi potrebujeme ako dôkaz lásky obrúčku.

Dôkaz lásky a toho, že si nás váži. Že sa nebojí k tomu postaviť ako chlap. Túžime po nekonečnej láske a niekde v kútiku našej dievčenskej duše stále veríme na rozprávky, v ktorých je na konci svadba. A veta: „žili šťastne kým nepomreli“. A hoci to obrúčka a papier nezaručujú, robia z dvoch cudzích ľudí rodinných príslušníkov. Spájajú dve rodiny, menia vzťahy. A či si to uvedomujeme alebo nie, menia aj pohľad na toho druhého.

foto: pexels.com

Slobodnému sa to ťažko vysvetľuje. Keby mi to pred rokom niekto vysvetľoval, tiež by som neverila. Neverila by som, že ten jeden deň, jedno slovo a podpis dokážu tak zmeniť vnímanie partnera a celého vzťahu. Zrazu cítiš väčšiu zodpovednosť, možno trochu strach, no cítiš ešte väčšiu lásku. K nezhodám sa staviaš úplne inak, naučíš sa robiť kompromisy, pretože cítiš záväzok. Vieš, že už to nie je len o rozchode, išlo by o rozvod. Možno je to len iné slovo, no to slovo má obrovský psychologický vplyv.

Vážiš si toho druhého za to, že do toho s tebou išiel. Že z teba spravil svoju ženu, člena svojej rodiny. Viem to, lebo pred tým rokom som sama povedala áno svojmu mužovi. Mužovi, ktorého si vážim preto, že sa záväzku nebál. A to sme už mali spoločnú hypotéku. To je dôkaz, že správni chlapi ešte nevymreli. Sú tu medzi nami a nie sú to ufóni. Aj ten tvoj môže byť jedným  z nich, len ho treba trošku postrčiť. Neboj sa povedať mu po čom túžiš.

foto: pixabay.com

Kričíme a nebojíme sa im postaviť v toľkých oblastiach, tak prečo nie aj v láske a partnerstve? Koľko z vás, čo toto čítate môže naozaj úprimne vyhlásiť, že netúži po usporiadanom manželstve s milujúcim partnerom a otcom vašich detí? Tak mu to povedz! Povedz mu hneď, aké sú tvoje predstavy o budúcnosti. Nemusí to byť o mesiac, možno o rok, o dva. A ak ich s tebou nezdieľa nech si trhne. Lebo chlap, ktorý s tým má problém, za to nestojí.

Načo strácať čas s niekým, kto nezdieľa rovnaké hodnoty. Načo byť s niekým, kto ich znevažuje a zosmiešňuje, je ľahostajný k tvojim požiadavkám. Maj svoju hrdosť a buď k sebe aj k nemu úprimná. Len na úprimnosti k tomu druhému, ale tiež k sebe samému sa dá stavať silný a fungujúci vzťah. Či už po manželstve túžiš alebo nie, buď k sebe naozaj úprimná a neboj sa stáť si za svojím. Len tak si môžeš vážiť samú seba a bude si ťa vážiť aj on.