Mám srdce z kameňa

Nikdy som nepotrebovala niekoho odobrenie na to, aby som vedela, že ťa bezhranične milujem. Nikdy som nepotrebovala dôkazy, aby som vedela, že som pre teba dôležitá. Žiadne tiché súhlasy, nijaké názory… Na ničom z toho mi skutočne nezáležalo.

V celom našom vzťahu sme sa dokonale dopĺňali. Ako Jing a Jang. Dve tak rozdielne a predsa  k sebe patriace duše. Kým ty si bol pokojná hladina mora, ja som bola tá nikdy nekončiaca búrka. Bol si pre mňa to najdokonalejšie majstrovské dielo. S tvojím úsmevom sa predo mnou otváral celý svet, a v tvojich očiach, v tvojich očiach, ktoré žiarili ako dva oceány som sa túžila navždy stratiť. Mala to byť nekončiaca láska.

foto: tumblr.com

Tri roky sú dosť dlhá doba. Dlhá doba na to, aby som vedela, čo cítim. No rovnako som mala vedieť, že pre teba to bola hra. Hra, ktorá zničila jeden celý svet a ja sa samej seba dookola pýtam, ako som mohla dovoliť, aby ma jeden človek zničil.

Už sú to roky odkedy sme sa videli naposledy. Už ani neviem, ako vyzerá tvoj úsmev a pochybujem o tom, že v tvojich očiach by som znova videla to, čo tam bolo kedysi. Ty si odišiel, ja som zostala. Zničená. A zničila ma naša láska. Urobila z môjho srdca kameň a ja celá som sa stratila. Stratila som sa v tebe, v nás, v našej láske, celej tejto hre. No najmä som sa stratila v nenávisti svojich priateľov k tebe, v tvojich klamstvách, v tvojich hlúpych výhovorkách, tvojej slabosti, zbabelosti a vo svojich nikdy nekončiacich odchodoch a príchodoch. Stratila som sa v tom, že celé to bolo iba o tebe.

napoleonfour.com

No dnes to viem. Viem, že si nebol pripravený milovať. Tak skutočne. Ale to neznamená, že som ti odpustila.

Ešte stále každý jeden deň trestám samú seba myšlienkami na teba. Po každom rande sa samej seba v duchu pýtam: ,,Čo to preboha robím?“ Snažím sa ťa vidieť v nich. V každom mužovi. Moje kamarátky mi hovoria, že klin sa klinom vybíja, a preto veľkú lásku možno nahradiť ešte väčšou.

No ja sa ani len neodvážim povedať im, že každý večer sedím pri pohári vína a aj po takom dlhom čase v ňom utápam spomienky na teba. Nechápu. Nevedia, že moja láska nieje list vo vetre, ktorý sa nechá unášať. Moja láska je ako strom so silnými koreňmi a ja si želám aby ho niekto sťal, rozpílil na malé kúsky a potom spálil na popol.

Od prvého bozku po posledné objatie, od nevinných dotykov po posledné milovanie, od prvého úsmevu k nikdy nekončiacim sa hádkam, od obrovskej lásky až k nenávisti. Tak ďaleko sme spolu zašli. A ja sa znova samej seba pýtam, či mi to stálo za to stratiť seba. Pýtam sa to, keď sa na seba pozerám do zrkadla a nespoznávam nič z môjho „nového“ ja.

Vidím len nejakého cudzieho návštevníka, pred ktorým zatváram oči a dúfam, že keď ich znova otvorím, budeme tam stáť my. Už nikdy by som však nedovolila, aby si pre mňa znamenal tak veľa. Si moja prvá a jediná skutočná láska a navždy budeš mať v mojom srdci špeciálne miesto, ktoré nenahradí nik. No si človek, ktorý patrí do minulosti. A preto ti dám len takú váhu v mojich myšlienkach, akú si skutočne zaslúžiš.

foto: thoughtcatalog.com

Stále nie som pripravená. Povedať niekomu o všetkých mojich anjeloch a démonoch. Dať niekomu všetko a potom sa pozerať ako odchádza. Dúfam, dúfam, že jedného dňa budem.

Túžim znova milovať. Ach … Tak veľmi by som chcela opäť niečo cítiť, dovoliť svojmu srdcu znova biť, zničiť tú stenu, ktorú si okolo seba vytvorilo, niekomu sa opäť rozdať a dať mu zo seba všetku tú lásku.

No zatiaľ nie som…