Ešte stále ťa mám v hlave

Viem, žeby som nemala. Viem, že tam už dávno nemáš čo robiť.

No neviem si pomôcť. Aj napriek všetkým zlým veciam, ktoré sme si zažili, aj napriek stovkám sĺz, ktoré mi pretiekli, stále sa tam sem tam objavíš. Niekedy mi cudzí muž pripomenie teba. Inokedy sa mi zjavuješ v snoch, keď už dávno nerozmýšľam a tvrdo spím. Niekedy sa mi na teba vynorí myšlienka, keď počujem hrať v rádiu našu pesničku. Klamem, vtedy si spomeniem na teba vždy.

No aj tak viem, že naspäť by som ťa nechcela (alebo sa o tom stále snažím presviedčať). Že si pre mňa nebol. A ja som si ťa nezaslúžila, rovnako ako si si ty nezaslúžil mňa. Koniec koncov sme spolu aj tak nemali takmer nič spoločné. Ale vraví sa, že protiklady sa priťahujú. Niečo na tom predsa len bude. Aj keď sme boli každý z iného sveta, nejaká zázračná sila nás k sebe neustále priťahovala. Aj keď sme obaja tušili, že asi to fungovať nebude, pokúšali sme sa zo všetkých síl. Verili sme tomu. No nevyšlo to, ale to je v poriadku. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Prinesú nám skúsenosť, obohatia nás a idú ďalej.

Len s tebou je to akosi inak. Nejako mi stále skrížiš cestu.

Ešte stále zablúdim v myšlienkach k našim začiatkom. Stále sa mi vedia pohrať s kútikmi úst. Ešte vždy ma trochu chytí za srdce, keď si spomeniem na tvoj pohľad, na oči, ktorými si na mňa hľadieval. Na slová, ktoré si mi šepkal do ucha, a ktoré vo mne vedeli vyvolať rôzne pocity…No pomaly, ale isto sa odtiaľ vytrácaš. Už na teba nemyslím každý deň. Ba dokonca ani týždeň. No vždy sú tu chvíle, kedy mi prídeš na um. A vtedy sa mi nejakou náhodou pripomenieš. A som takmer tam, kde som bola.

Rozmýšľam nad tým, či to, že ťa stretnem na tom najmenej pravdepodobnom mieste je len zhoda náhod alebo nejaká zvrátená hra osudu. Odpoveď na to nepoznám, no viem, že nádej v našu spoločnú budúcnosť už dávno nepatrí do môjho zoznamu.

A čím ďalej, tým lepšie ťa viem vytesniť z mojich myšlienok.