7 viet, ktoré by si nikdy nemala povedať smutnému človeku (ale aj tak to robíš)

Aj keď sú tieto vety myslené len v tom najlepšom, nie vždy sú práve nápomocné.

Keď je niekto smutný, je úplne jasné, že sa ho budeme snažiť akýmkoľvek spôsobom rozveseliť alebo povzbudiť. Že sa budeme snažiť zahnať ten smútok a budeme mu chcieť pomôcť najlepšie, ako len vieme. Veľakrát však smutným ľuďom hovoríme veci, ktoré aj keď na prvý pohľad vyzerajú celkom nevinne a možno aj nápomocne, v skutočnosti majú úplne iný účinok. Je ťažké sa týmto vetám vyhýbať, pretože sú väčšinou tým jediným, na čo sa v takých situáciách zmôžeme – ale aj tak, nedá sa povedať, že by nejako pomáhali.

#1 „Mysli pozitívne.“

No jasné, neverím, že to smutného človeka vôbec nenapadlo. Myslieť pozitívne. Myslieť pozitívne v situácii, keď sa celý jeho svet rozpadá na malinké kúsočky, keď sa mu všetko rúca pred očami. A pritom je to také jednoduché –  stačí len myslieť pozitívne. Naozaj skvelá rada.

Aj keď túto vetu väčšina ľudí myslí v dobrom, jej účinok je skôr opačný. Keď si prechádzate peklom a máte pocit, že nič už nie je také, ako predtým, len veľmi ťažko budete myslieť pozitívne. Ak chcete niekomu naozaj pomôcť, nehovorte mu, aby myslel pozitívne. Netlačte naňho a buďte tým, kto mu pomôže všetky tie negatívne myšlienky vyhnať z hlavy. A uvidíte, že pozitívne potom prídu aj samé.

#2 „Ale no tak, prestaň byť smutný.“

Ďakujem, ešte, že to hovoríš. Smútok je niečo, čo funguje na tlačítko. Stačí stisnúť stop a všetko zmizne. Stačí povedať „prestaň smútiť“ a každý zo sekundy na sekundu prestane.

Bohužiaľ, smútok takto nefunguje. Nedá sa jednoducho prestať byť smutný. Jediné, čo vám naozaj pomôže, je čas. Čas, počas ktorého sa budete zotavovať a vaše rany sa zahoja. A keď chcete niekomu naozaj pomôcť, skúste sa vcítiť do jeho kože a tento čas mu dopriať.

#3 „Musíš byť vďačný za všetko, čo máš.“

Takže, keď je niekto smutný, znamená to, že nie je vďačný? Samozrejme, že nie. Nie je to o tom, že teraz si takýto človek prestane vážiť všetko a všetkých naokolo. Je to skôr o tom, že veľmi ťažko sa sústredí na to dobré, keď v jeho živote sa deje toľko zlého. Áno, nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie, ale čo robiť, keď sa človek cíti tak, akoby to najhoršie už prišlo?

Ľuďom musíte nechať priestor. Priestor na to, aby sa so všetkým popasovali či vyrovnali a byť im nablízku, keď budú potrebovať priateľa. To je maximum, čo môžete urobiť. Každý si totiž musí pozbierať kúsky seba sám.

#4 „Čo sa to s tebou deje?“

Dobrá otázka. Keby to ten človek sám vedel, určite by vám s radosťou odpovedal. Ale ide o to, že nevie. Čo sa to deje? Ťažko povedať. Deje sa všetko naraz. Nedeje sa takmer nič. Je to len obrovská masa emócii naraz a smutný človek nevie, ktorú z toho má cítiť skôr. Je zmätený.

Na takúto otázku sa dá odpovedať len jedným citátom, ktorý to perfektne vystihuje: „Hovoria, že mám nasledovať svoje srdce. Ale ktorú časť, keď moje srdce je zlomené na tisícky malých kúskov?“

#5 „Usmej sa!“

To je nápad. Áno, všetky psychologické triky v sebe obsahujú tento poznatok, že stačí radosť predstierať a usmievať sa a ono to potom príde. Možno na tom niečo bude. Ale, je možné smiať sa v situácii, keď si idete oči vyplakať?

Aj táto veta je myslená len v tom najlepšom duchu. Ale opäť, presne ako predchádzajúce, je úplne neúčinná. Niekedy sa usmievať nedá. Aj keď sa akokoľvek snažíme.

#6 „Nepreháňaš to už trochu? Každý má predsa problémy.“

Och, áno, čistá pravda. Odhalili ste ma. Celú dobu to bola len jedna veľká hra, aby sa mi dostalo viac pozornosti. V skutočnosti to ani nebol smútok. Smútok? Čo je to vlastne smútok? Ja som len predstierala celé to nešťastie, s reálnymi pocitmi to nemá absolútne nič spoločné.

Každý má problémy, to je predsa jasné. A žiadny smutný človek nikdy netvrdil, že to tak nie je. Každý musí bojovať s vlastnými démonmi a žiadny z týchto bojov nie je fingovaný. Smútok sa skrýva ale i predstiera len ťažko.

#7 „Ja viem úplne presne, ako sa cítiš.“

Vážne? To je skvelé, pretože často to nevedia ani tí ľudia. Ako už bolo spomínané, sú zmätení. Deje sa toho toľko naraz, že je len veľmi ťažké povedať, čo presne cítia. Je to priam nemožné. A čo je ešte nereálnejšie je vaše vyhlásenie, že presne viete, ako sa daný človek cíti.

Chodili ste niekedy v jeho topánkach? Prežili ste tie situácie presne tak, ako on? Nie. Namiesto toho, aby ste niekoho presviedčali, že ste si prešli presne tým istým, skúste ho povzbudiť, že hoc neviete, ako sa cíti (lebo jednoducho neviete, nemôžete to vedieť), tak ste zažili podobné situácie. Dajte smutnému človeku vedieť, že na nič nie je sám. Že má vás a ste pripravení kedykoľvek mu pomôcť.