Zmenila si sa, no dôvod vznikal dlhými rokmi neustáleho prehrávania

„Zmenila si sa.“ Túto vetu si počula už miliónkrát, no stále v tebe vyvolá taký nepríjemný pocit. Taký, akoby si urobila niečo zlé. Máš pocit, že zmeniť sa je zlé.

No meníš sa každý jeden deň. Každý sa mení. Každý deň ti pribudne jedna vráska na tele, každý deň sa zmenšíš alebo zväčšíš o stotinku milimetra a každý deň ti narastie alebo vypadne pár vlasov. Každý deň sa človek mení.

Tak urputne sa snažíš všetkým vyhovieť, neustále sa snažíš niekoho nesklamať, no aj tak to dopadne tak, že čím viac nad tým premýšľaš, tým horšie to dopadne. Snažíš sa nachádzať šťastie v úplných maličkostiach, len aby si sa cítila silnejšia. Nosíš rozdielne ponožky, v rukách zvieraš keramického psíka, ktorého si dostala od tvojej triednej učiteľky na konci prvého ročníka základnej školy, snažíš sa vstávať každé ráno pravou nohou z postele a vo všetkom sa snažíš nachádzať pozitíva, pretože vraj ty sama si dokážeš urobiť život taký, aký chceš len vďaka tomu, že sa na veci budeš pozerať s nadhľadom.

unsplash.com

A ty sa snažíš najviac ako sa dá, no nejde to. Po tých rokoch pozitívneho myslenia a neustáleho prehrávania si zrazu stratila silu. Zrazu sa cítiš ako bezbranné kuriatko uprostred svorky hladných vlkov a plačeš, ani nevieš prečo. A odrazu ti ľudia začnú hovoriť, že si sa zmenila. Kde máš tie pozitívne myšlienky, ktorých si bola plná a kde máš ten úsmev, ktorým si rozveseľovala každého, kto išiel okolo?

Tie pozitívne myšlienky totiž zatemnili iné. Nie zlé, len nepríjemné…

S nikým sa poriadne nerozprávaš, pretože si sa uzatvorila tak veľmi, že nevieš vyjadriť ani radosť z darčeka, ktorý ti niekto daroval. Iba sa snažíš robiť to čo ľudia vo filmoch, snažíš sa usmievať od ucha k uchu, daruješ objatie a poďakuješ, no vnútri, vnútri svojej duše cítiš aj tak prázdno. Prázdno a hnev, ktorý v tebe vyvoláva prebiehajúca situácia. Chceš sa tešiť, chceš usmievať ako predtým a chceš sa vrátiť tam, kde si bola.

Snažíš sa byť čo najlepšia aspoň v niečom, aby boli ľudia okolo z teba nadšení, no všetko čoho sa chytíš len pokazíš. Vedela si kresliť, no teraz nenakreslíš ani kocku. Vedela si spievať, no teraz sa nevieš trafiť ani do jediného tónu. Vedela si písať básne, no teraz nevieš nájsť rým k jedinému slovu. Ale stále sa snažíš, snažíš sa robiť to tak ako predtým, dávaš do toho všetko tak ako predtým a aj keď niečo dokončíš a vidíš, že to nie je najlepšie, snažíš sa na to pozerať tak, že si urobila pre to všetko, aby to bolo čo najlepšie.

No hneď ako to uvidí prvá osoba, ktorej to ukážeš, zavalí ťa vlna plná nepríjemných slov, ktoré režú tvoje uši. Nepovedia ti, že je to zlé, len spustia sled viet o tom, čo si urobila zle, že jediné čo urobíš po skončení monológu je to, že odídeš preč. Odídeš a začneš plakať. Začneš plakať niekde, kde ťa nikto nevidí. Pripadáš si už ako nemluvňa, ktoré plače vždy keď chce niečo povedať.

Keby tak vedeli, ako sa snažíš byť pre nich čo najlepšia. Nie pre seba…

Pre nich, aby na teba prestali toľko tlačiť za veci, za ktoré nemôžeš, aby ťa prestali neustále toľko zhadzovať, aká si neschopná a ako myslíš na seba, pretože posledný na koho by si myslela, si ty sama…