Niekedy v noci nemôžem spať a myslím na teba. Želám si zobudiť sa bez toho, aby si mi chýbal. Chcem si spomenúť, aké je to byť sama. Ale nie osamelá. Chcem zabudnúť na to, ako ma tvoje ruky objímajú. O polnoci popíjam víno v snahe zabudnúť, ale jediné, čo mi to prináša je ešte viac spomienok.
Púšťam si nahnevané piesne a bojovať s pocitmi, ale vždy sa vrátim k tým, ktoré mi rozplačú srdce. Dlhé prechádzky, nové aktivity, a to všetko len preto, aby som ušla pred spomienkou, na ktorú sa snažím zúfalo zabudnúť. Na osobu, ktorá mi ukázala, čo sa stane, ak sa zaľúbim.
Nie som si istá, či na zlomené srdce nájdem niekedy liek, aj keď mi všetci tvrdia, že ním je čas. To moje srdce je teraz ubolené a opotrebované. Ale o to ide. Musím sa naučiť žiť sama so sebou. A nepredstierať, že sa necítim osamelo. Nejako sme zabudli, že ukazovať chyby a rany je úplne v poriadku. Aby som sa cítila úplná, musela som byť najprv zlomená.
