Vždy si bola usmiata a užívala si si život. Bavila sa po kluboch, občas si sa opíjala ale vždy s rovnakými ľuďmi. S tými ľuďmi ste vyzerali ako jedna veľká rodina. Mala si toľko priateľov, že si si niekedy nevedela nájsť čas ani na seba samú. Vždy si mala plány, ale aj napriek tomu si milovala spontánne veci. Bola si bláznivá a šťastná. Pôsobila si tak šťastne, že pri pohľade na teba sa ľuďom dvíhali kútiky pier. Vždy si bola to upravené, vysmiate, krásne, spoločenské dievča, z ktorého sršala radosť, optimizmu a dobrá energia.
Teraz sedíš rovno predo mnou, ale akoby si to nebola ty. Vyzeráš zničená a sklamaná. Tvoj krásny žiarivý úsmev nahradili slzy, stovky sĺz a tvrdíš, že sa nenávidíš spolu so svojim životom. Nerozumiem ti a už vôbec neverím, že si to naozaj ty. Prvýkrát v živote ťa vidím strapatú, neupravenú, bez stopy po tvojom krásnom úsmeve. Pri pohľade na teba uvažujem, kde si sa stratila a čo ti tak veľmi ublížilo. Dlho som čakala, kým sa upokojí tvoj záchvat plaču a budeš mi môcť povedať prečo. Neviem, či je dobré ťa objímať, pretože potom plačeš ešte viac, ale nie je pre mňa ľahké nechať ťa len tak sedieť. Dostala si ma do zúfalstva, mám pocit, že ťa vôbec nespoznávam.
