Zbohom, ktoré sa nedá vziať späť…

Nikdy nezapíš prvú stránku.

Nedá sa zničiť bez toho, aby sa nepoškodil zvyšok.

Škoda, že to neplatí o živote. Nedá sa preskočiť a zvyšok sa poruší pri prvej chybe, ktorú spravíš.

Dala som dlhé zbohom, už pred nejakým časom. Osobe, ktorá po sebe zanechala dieru, ktorú nikto nezaplnil. Bol si to ty. Ty, ktorý si tieto riadky nikdy neprečítaš aj napriek tomu, že som ti to toľkokrát chcela povedať. Chýba mi odvaha priznať si vinu. Vinu, ktorou som stratila niečo, čo mi prinášalo šťastie a pokoj. Patetické až z toho ide strach. Keby si tak vedel, ako mi chýbaš. Ako chýbaš celému môjmu bytiu. Nikdy nezabudnem na tvoju odpoveď, keď som ti to napísala. Tie dve slová, ktoré pre mňa toľko v tom momente znamenali.

..„Chýbaš mi…“

..„Nikdy predtým si mi to nepovedala..“

unsplash.com

To bola celá tvoja odpoveď.  Odpoveď na vetu, ktorú som sa nevedela odhodlať napísať týždne. Viem. Urobila som chybu, ktorú nikdy nenapravím, akokoľvek by som chcela. Čas nevrátim. Život dáva druhú šancu málokedy a ja si ju ani nezaslúžim. Stratila som ťa pre niečo, čo som v tej chvíli nazývala láskou. Poblúznením, ktoré láskou asi ani nie je…

Naše vety za posledné mesiace a pomaly roky sú stále rovnaké. Ako sa máš? Ako sa ti darí? Všetko najlepšie..

Teraz blúdim sama. Bez teba.

Dni sa míňajú v mesiace a roky.

Naposledy si to bol ty, kto ma vyviedol z labyrintu beznádeje.

Už nemá kto.

Zostala som sama…

Bez teba…

pexels.com

Chýba mi moja druhá polovica. Tvoje slová pochopenia a podpory. To, že si vedel ako mi je bez toho, že by som ti to musela povedať. Vždy si sa opýtal, aký som mala deň, aj keď si to podľa mňa vedel aj bez odpovede. Bol si jediný, komu stačilo moje mlčanie. Ráno, hneď ako som vstala ma čakala správa od teba. Zaspávala som počas dlhých telefonátov stočená v klbku, kým ma tvoj dych neuspal a nezložil si .. vždy som ťa však začula zašepkať „sladké sny“.

Všetko sa zmenilo. Dala som ti dlhé zbohom a nemám právo ho vziať späť. Neviem však, či to sama zvládnem. Sama. Bez teba a tvojich viet. Bez nášho ticha. Márne sa pýtam sama seba „prečo?“

Prečo som bola taká zaslepená niečím, čo bolo menej ako to, čo som mala s tebou? Aj napriek tomu, že to nebola tak celkom klasická a osudová láska.

Tak toto je moje dlhé zbohom pre teba, zatiaľ čo ja trávim každý deň čakaním na zázrak a v osamelom mlčaní sa ozývajú len moje údery do klávesnice .

Tak v tichu prosím..

Odpusť…