Možno to bude znieť ako klišé, no niekedy som si skoré vstávanie naozaj nedokázala predstaviť. Patrila som k ľuďom, ktorí mali nastavené aspoň dva či tri budíky a každých 5 minút si ich odkladali. A potom som sa čudovala, prečo sa vždy budím unavená a nedokážem ráno normálne fungovať.
Už počas vysokej školy som ale na sebe spozorovala, že keď si ráno natiahnem budík, aby som sa naučila na skúšku, dostanem do hlavy viac, než by som sa učila v noci. Vyskúšala som to raz, dvakrát, trikrát a čuduj sa svete, naozaj to fungovalo. Dokonca som sa nebudila s pocitom, že som spala len pár minút.
Keď som začala pracovať, dlhé mesiace som vstávala pravidelne o siedmej. Organizmus si na to dokonca tak zvykol, že aj keď som mala voľno, budila som sa sama od seba v približne rovnaký čas. Potom som zmenila prácu a ostala som doma na home-office. Väčšina ľudí, ktorí pracujú z domu, vstávajú, kedy sa im zachce a často ponocujú. Ja som vyskúšala niečo iné. Nevstávala som o siedmej, ale skúsila som si budík natiahnuť na 5:30.
