Ach láska.
Prečo to musí tak bolieť? Prečo mi teraz stekajú slzy po tvári? Opäť. Vždy, keď sa lúčime, vždy, keď spolu dovoláme. Áno, ja viem. To rozhodnutie bolo na mne. A ver mi, že sa to snažím zvládať. Snažím sa myslieť na to krásne, čo bolo, a čo ešte len bude. Ale som iba žena, ktorá sa snaží každé ráno vstať, nasadiť výraz, že je všetko v poriadku, že som neplakala celú noc a nepísala tieto slová.
Chýbaš mi. Viac ako inokedy. Nepýtaj sa ma prečo. Sama som na odpoveď zatiaľ neprišla. A možno áno. Keď vidím ľudí, veľmi veľa ľudí okolo seba ako sa držia za ruky, objímajú, bozkávajú, hľadia si do očí. A ja viem, že práve toto teraz nemôžem mať. Ja som si vybrala niečo iné. Príjemnú bolesť. Aj keď to nie vždy tak vyzerá. A nechcem, aby si si to dával za vinu. Nie je to tvoja ani moja vina. Každý má prekážky. A my ich máme hneď niekoľko. Ale ja tie prekážky preskočím a budem bojovať zato, čo milujem. A to si ty. Preto sa nečuduj, keď chcem byť čo najviac s tebou, aj keď to nie je vždy ľahké. Častokrát som unavená, nevyspatá.
