
Sú ľudia, ktorý svoje pocity vyjadrujú tak ľahko a sú ľudia, ktorý svoje pocity skrývajú. A ona patrila k tým, ktorý ich ukryli niekde, kde ich nikto nemohol nájsť. Snažila sa od každého držať čo najďalej. K nikomu sa príliš nepripútať. Vždy bola to dievča, ktoré si držalo odstup. A aj keď s niekým bola vedela všetko skrývať. Ich slová brala na ľahkú váhu. Zakaždým sa tvárila akoby sa nikdy nič nestalo. Prešla okolo každého z nich bez povšimnutia. Bolo to pre ňu ťažké, ale nemala na výber. Bola chladná ale nebola bez srdca. Jednoducho si len nemohla dovoliť ten luxus byť mäkká. Možno keby sa tvárila inak, bolo by všetko iné. Ale pre ňu bolo ľahšie predstierať, že sa nič nestalo ako zažiť ďalšie sklamanie. Bola by príliš naivná niečo si namýšľať. Takto to v dnešnej dobe funguje. Žiadne emócie, žiadny záujem len užiť si na jednu noc.
A tak sa naučila všetko skrývala za jeden úsmev. Hnev, lásku, sklamanie, hanbu…všetko, všetko čo sa tak v nej búrilo udusila v sebe a usmiala sa. Niekde v hĺbke srdca ju všetko mrzelo, trápilo. Nechcela žiť takýto život. Chcela byť skratka úprimne šťastná a hlavne sa chcela nebáť povedať čo cíti. Ale ako? Možno to bolo tým, že žila z víkendu na víkend. Možno to bolo tým, že bola životom učená príliš často. Možno to bolo tým, že žila taký život. Možno si za to všetko mohla sama ale jednoducho nedokázala ukázať svoje pocity. Vždy to bolo pre ňu to najťažšie čo musela urobiť. Život ju naučil nechávať si všetko čo cítila len a len pre seba. Príliš sa bála ďalších sklamaní. Mnohý ju považovali za silnú ale nebola to pravda. Bola tak krehká, tak zraniteľná ale nikdy to neukázala. Dokonca nemohla ani plakať. Ani len pred sebou samou nemohla ukázať aká je slabá. Niekedy túžila kričať, plakať, dostať zo seba všetko von ale nešlo to. A tak sa len jednoducho usmiala.














