Vnútorná neistota sa môže skrývať za týmito 4 vetami: Ľudia ich hovoria najčastejšie

Vnútorná neistota nemusí vyzerať ako plachosť či neustále pochybovanie o sebe. Niekedy sa schová za perfektný výkon, extrémnu samostatnosť a potrebu pôsobiť, že všetko zvládame bez pomoci.

American Psychological Association aj odborné štúdie dostupné cez PubMed upozorňujú na prepojenie perfekcionizmu, impostor feelings, sebaprezentácie a problémov s prijímaním pomoci.

„Všetko mám pod kontrolou“

Poznáš človeka, ktorý túto vetu zopakuje práve vtedy, keď mu horí termín, telefón neprestáva zvoniť a zoznam povinností má dĺžku menšieho románu? Samotná veta nič nedokazuje, no neustála potreba pôsobiť bezchybne môže súvisieť s perfekcionistickými obavami.

Systematický prehľad zahŕňajúci viac než 32-tisíc dospelých našiel súvislosť medzi silnejšími perfekcionistickými obavami a nižším sebavedomím. Problém teda nemusí byť v ambíciách, ale v momente, keď svoju hodnotu začneš merať tým, či dokážeš všetko zvládnuť bez jedinej chyby.

Skutočné sebavedomie pritom nemusí byť hlučné ani dokonale kontrolované. Už sme písali o tom, prečo si niektoré ženy získajú rešpekt práve vďaka jasným hraniciam a schopnosti povedať nie.

„Nepotrebujem pomoc, urobím si to sama“

Samostatnosť je zdravá vlastnosť. Problém prichádza vtedy, keď človek pomoc odmieta aj vo chvíli, keď ju evidentne potrebuje, pretože prijatie podpory vníma ako vlastné zlyhanie.

Výskum publikovaný v Clinical Psychology & Psychotherapy zistil, že viaceré prvky perfekcionizmu a perfekcionistickej sebaprezentácie súviseli s negatívnejším postojom k vyhľadaniu psychologickej pomoci. Neznamená to, že každý samostatný človek je neistý. Skôr to ukazuje, že potreba pôsobiť dokonalo môže niekedy sťažiť priznanie, že niečo sama nezvládaš.

Ak navyše automaticky prijímaš každú povinnosť, problém môže byť aj v neschopnosti nastaviť hranice. Pozri sa tiež na to, prečo sa ľudia boja povedať jednoduché „nie“.

zdroj: Pexels/Danila Chertov

„Ja sa vôbec nestresujem“

Niekedy je to pravda. Inokedy človek jednoducho nechce priznať, že situácia naňho dolieha. Potláčanie alebo skrývanie pocitov však nie je to isté ako skutočný pokoj.

APA pri impostor phenomenon opisuje ľudí, ktorí napriek objektívnym úspechom pochybujú, či sú dostatočne schopní, a často majú potrebu investovať do úloh oveľa viac úsilia, než je nutné. Navonok tak môžu pôsobiť ako extrémne výkonní ľudia, zatiaľ čo vo vnútri ich poháňa strach, že nabudúce zlyhajú.

A telo môže na dlhodobý tlak reagovať aj vtedy, keď hlava stále tvrdí, že „je všetko v pohode“. Viac sme rozobrali v článku o 7 signáloch, že tvoje telo už nezvláda stres.

„To nič nebolo, len taká drobnosť“

Dostaneš pochvalu a automaticky ju zhodíš. Úspech pripíšeš šťastiu, dobrej náhode alebo tomu, že úloha vlastne nebola náročná. Práve tento spôsob premýšľania patrí medzi typické črty impostor phenomenon.

APA ho opisuje ako stav, keď aj úspešní ľudia pochybujú o vlastných schopnostiach a svoje výsledky pripisujú okolnostiam namiesto vlastných kvalít. To však neznamená, že obyčajná skromnosť je problém. Rozdiel je v tom, či dokážeš svoj úspech prijať, alebo potrebuješ každý vlastný výkon okamžite zmenšiť.

Možno pritom nejde o to stať sa človekom, ktorý má na všetko odpoveď. Aj pocit, že ostatní dospelí majú život vyriešený a len ty improvizuješ, je oveľa bežnejší, než sa zdá. Máš 25, 30 či 35 a stále sa necítiš ako dospelá?

Skutočná istota preto nemusí znamenať, že všetko zvládneš sama, nikdy sa nestresuješ a každú situáciu máš pod kontrolou. Niekedy je omnoho zdravším prejavom sebavedomia povedať „neviem“, prijať pochvalu, požiadať o pomoc alebo priznať, že dnes jednoducho nemáš svoj deň. Dokonalosť je totiž veľmi presvedčivá maska, len sa v nej dosť zle dýcha.

Zdroj: American Psychological Association, PubMed – Clinical Psychology & Psychotherapy,