Vero­nika Pro­ko­pová: Ako sa stať letuš­kou jed­nej z naj­lep­ších letec­kých spo­loč­ností a oble­tieť celý svet

Oble­tieť celý svet a dostať za to atrak­tívny plat? Znie to naozaj ako práca snov. Vero­nika Pro­ko­pová bola ešte pred vyše rokom štu­dent­kou. Na roz­diel od svo­jich spo­lu­žia­čok však vedela, že po skon­čení štú­dia nechce mať sedavé zamest­na­nie v kan­ce­lá­rií. Poda­rilo sa jej mys­lieť pozi­tívne, pora­ziť tvrdú kon­ku­ren­ciu a dostať prácu, o kto­rej sní­vajú tisíce diev­čat na celom svete. Dnes žije v Dubaji a pra­cuje ako letuška jed­nej z naj­lep­ších letec­kých spo­loč­ností na svete, vďaka čomu pra­vi­delne lieta do tých najk­raj­ších kútov sveta. Vero­nika nám poroz­prá­vala, čo všetko musela absol­vo­vať, kým si dala na hlavu povestný čer­vený klo­bú­čik so závo­jom.

Spo­mí­naš si, kedy si prvý­krát začala sní­vať o povo­laní letušky?

Nikdy som kon­krétne neza­čala sní­vať o povo­laní letušky, skôr som sa zahrá­vala s myš­lien­kou ces­to­va­nia a pozná­va­nia sveta.

Kedy si sa defi­ni­tívne roz­hodla, že do toho ideš? 

Keď som kon­čila vysokú školu, vedela som, že nech­cem mať zamest­na­nie v kan­ce­lá­rií, že chcem ces­to­vať a spoz­nať svet, a vedela som, že práca pre túto spo­loč­nosť mi dá dobrý odra­zový mos­tík pre toto povo­la­nie. Takže vlastne tým, že som ukon­čila štú­dium, to bol pre mňa taký pri­ro­dzený pre­chod v živote. Defi­ni­tívne som sa roz­hodla tesne pred Open Day, ktorý bol v decem­bri 2015 a ja som vo feb­ru­ári mala kon­čiť školu. Takže som vedela, že po Open Day môžem nastú­piť k Emi­ra­tes. Čiže to bolo také pri­ro­dzené.

zdroj: archív Vero­niky Pro­ko­po­vej

Kedy a ako si sa začala pri­pra­vo­vať na Open Day? Čo bolo pod­mien­kou, aby si sa ho mohla zúčast­niť?

Pod­mienka účasti na Open Day neexis­tuje. Môže tam prísť hocikto z ulice, ak má živo­to­pis a fotku. Sú tam dokonca nachys­tané aj papiere pre prí­pad, ak by tam pri­šiel nie­kto, kto si nena­chys­tal živo­to­pis. Jedi­nou pod­mien­kou je asi ovlá­da­nie anglič­tiny, keďže v nej pre­bieha celý poho­vor.

Letušky musia mať per­fektnú anglič­tinu a mys­lím si, že pre mnohé diev­čatá je práve jazyk tou naj­väč­šou pre­káž­kou, ktorá ich od tohto povo­la­nia odradí. Akým spô­so­bom si dostala svoj jazyk na takúto úro­veň? Pri­pra­vo­vala si sa na Open Day po jazy­ko­vej stránke nejako špe­ciálne?

Anglič­tinu som sa učila sama. Mala som výhodu, že keď som bola men­šia, rodi­čia mi pla­tili dou­čo­va­nie. Člo­vek musí na tom jazyku drieť sám, aby si tro­chu pomo­hol, najmä ak nemá mož­nosť vyces­to­vať na rok štu­do­vať strednú školu do USA alebo na jazy­kové pobyty na práz­dniny do Anglicka. Takže pre mňa to bolo dou­čo­va­nie a potom som si dosť pomá­hala sama. Poze­rala som v anglič­tine seriály, čítala som si, pre­kla­dala si pes­ničky, jaz­dila som na anglické tábory, kde som celý týž­deň inten­zívne hovo­rila s Angli­čanmi a Ame­ri­čanmi. Na Open Day som sa teda špe­ciálne neprip­ra­vo­vala, keďže som vedela, na akej úrovni moja anglič­tina je. Tým pádom som sa nemu­sela na anglič­tinu nijako extrémne pri­pra­vo­vať.

Mala by letuška okrem anglič­tiny ovlá­dať aj iný sve­tový jazyk? Kto­rými jazykmi hovo­ríš ty?

Je určite výhoda, ak člo­vek roz­práva viac ako jed­ným cudzím jazy­kom. Ja hovo­rím anglicky a nemecky. Nie je to však pod­mienka, anglič­tina stačí.

zdroj: archív Vero­niky Pro­ko­po­vej

Ako taký Open Day pre­bieha? A ako si ho pre­ží­vala, res­pek­tíve vní­mala ty?

Open Day je pomerne psy­chicky a fyzicky náročný. Je tam 5 – 6 výbe­ro­vých kôl a vždy, keď sa vyra­ďujú ľudia, je to ťažké, pre­tože nie­ktorí sa tam rozp­lačú. Sú tam ľudia, ktorí sa o túto prácu uchá­dzajú aj nie­koľ­ko­krát a stále sa im to nedarí. Takže z tohto dôvodu je to dosť psy­chicky náročné. Ja som síce jed­nou z tých, ktorá sa pre to spon­tánne roz­hodla, ale dosť mi na tom zále­žalo. Takže som to dosť pre­ží­vala a pri kaž­dom vyra­ďo­vaní som volala najb­liž­ším. Pod­pora je dosť dôle­žitá, pre­tože je to dosť náročný deň.

Je kon­ku­ren­cia veľká? Koľko ľudí sa zhruba na Open Day zúčast­nilo? A v akom dosta­toč­nom časo­vom pred­stihu si musí člo­vek tieto veci, že sa nie­kde usku­toční Open Day, “odsle­do­vať”?

Záleží na kra­jine, kam člo­vek ide, ja som bola v Prahe a bolo tam 90 ľudí. No sú kra­jiny, kde sú na Open Day stovky a tisíce ľudí. Je to teda indi­vi­du­álne, koľko ľudí príde. Mys­lím si, že nie je potrebné Open Day rie­šiť dlho dopredu. Treba sle­do­vať stránky. Neexis­tuje určitý ter­mín, nábory sa konajú celo­ročne po celom svete.

zdroj: archív Vero­niky Pro­ko­po­vej

Čo všetko musím spĺňať, ak chcem byť letuška?

Mini­málny vek 21. Výška 212 cm s natia­hnu­tou rukou na špič­kách. Dobrá zdra­votná kon­dí­cia. A osob­nostný pred­po­klad? Ťažko pove­dať, čo presne hľa­dajú. Člo­vek musí mať asi nejaké osobné kúzlo. Byť komu­ni­ka­tívny, prí­stupný zme­nám a všet­kému, lebo člo­veku sa tým otočí život úplne naruby. Čo sa týka vzde­la­nia, stačí matu­rita. Skú­se­nosti z letec­kej spo­loč­nosti potrebné nie sú, no výho­dou je, ak má člo­vek záze­mie v služ­bách. Ľuďom, ktorí o túto prácu stoja, by som dopo­ru­čila bri­gádu v kaviarni či ces­tov­nej kan­ce­lá­rií, pre­tože komu­ni­ká­cia so zákaz­ní­kom dosť pomôže.

Aký to bol pocit, keď si dostala ten povestný “Gol­den Call”? Oča­ká­vala si to? 

Gol­den Call som dostala práve tedy, keď som písala skúšku z nemčiny. Bola to eufó­ria. Pomerne dlho sa naň čaká. Opla­kala, opiš­ťala som to a asi hodinu obvo­lá­vala celú moju rodinu. Bolo to niečo úžasné. O túto prácu sa snaží veľa ľudí a dostane ju len málo z nich. Dostala som prácu, o kto­rej som sní­vala. Sta­čilo už len dokon­čiť školu, odces­to­vať a žiť si svoj sen. Gol­den Call som však neoča­ká­vala. Ale hovo­rila som si, že mám hote­lovku, mám záze­mie čo sa týka hos­pi­ta­lity, robila som v hoteli, v ces­tov­nej kan­ce­lá­rii, čo iného by už chceli? Sna­žila som sa v duchu nabu­diť, aby som nestrá­cala nádej. Neupí­nala som sa k tomu, ale sna­žila som sa mys­lieť pozi­tívne.

Čo sa vlastne dialo po tom, ako ťa vybrali? Čo si musela zaria­diť, s čím si sa musela vyspo­ria­dať a koľko času si mala k dis­po­zí­cii pred tým, než si sa odsťa­ho­vala do Dubaja?

Keď pomi­nula eufó­ria, musela som sa sústre­diť na dokon­če­nie vyso­kej školy. Najprv mi poriadne nedo­chá­dzalo, čo sa bude diať. Veľmi ľahko sa hovorí, že sa pre­sťa­hu­jem do Dubaja, ale ťažko sa to robí. Člo­vek musí opus­tiť rodinu, kama­rá­tov a do dvoch kuf­rí­kov zaba­liť celý život. To mi cvaklo 3 dni po Gol­den Call, čo som aj opla­kala. Bolo to také horko-sladké. Na jednu stranu som bola strašne šťastná, na druhú stranu strašne smutná. Po Gol­den Call začína kolo­toč cho­de­nia po dokto­roch, vypl­ňo­va­nia papie­rov, osob­ných dotaz­ní­kov a bale­nie. Tým, že som sa pri­pra­vo­vala aj na štát­nice, to bolo o to nároč­nej­šie. Začala som sa baliť až týž­deň pred odle­tom.

zdroj: archív Vero­niky Pro­ko­po­vej

Čo ťa čakalo počas prvých dní v Dubaji?

Prvý prí­chod do Dubaja bol veľmi hek­tický. Na jednu stranu je to úžasné, člo­vek je v novom meste, v novom pro­stredí. Na dru­hej strane člo­vek pochopí, že to nie je dovo­lenka, ale ostáva tam natrvalo. Pár dní je na akli­ma­ti­zá­ciu, a potom sa vyba­vujú veci.

Ako pre­bieha cabin crew trai­ning a koľko dní trvá? Čo všetko sa musí letuška naučiť, a čo všetko musí ovlá­dať?

Cabin crew trai­ning je zame­raný na tech­nické a bez­peč­nostné zále­ži­tosti. Zdra­votný tré­ning, secu­rity tré­ning a ser­vis. Trvá 6 týž­dňov a skúšky — písomné, prak­tické aj ústne — sú prie­bežne každý deň po absol­vo­vaní kaž­dého bloku. Po skon­čení tré­ningu máte 3 dni voľno a potom nasle­dujú 2 skú­šobné lety. Následne ste už len hodení do vody a musíte sa naučiť plá­vať.

Ako vyzerá typický deň letušky?

Typický deň letušky? Vsta­nem 4 hodiny pred odle­tom, musím sa nama­ľo­vať, obliecť. Odídem do head quar­ters, musím prejsť paso­vou kon­tro­lou, máme brie­fing, kde si povieme, čo nás čaká za let, a ideme do lie­tadla. Potom máme boar­ding. Behom letu ser­vis, po prí­lete sa vra­ciame nas­päť do Dubaja, ak je let kratší, a ak je dlhší, tak sa vra­ciame nasle­du­júci deň.

Letušky vašej spo­loč­nosti musia dodr­žia­vať prí­sny dress code. Z čoho pozos­táva?

Dress code je pred­pí­saný priamo spo­loč­nos­ťou a skladá sa z kos­týmu (sukňa s opas­kom, košeľa, sako), lodi­čiek, kabelky a samoz­rejme nesmie chýba ani klo­bú­čik so závo­jom. Povinné sú aj hodinky, telové pan­ču­chy, decentné náuš­nice a dva prs­tene. Málo je ale vždy viac a všetky dopl­nky musia byť v súlade s uni­for­mou, a hlavne musia byť decentné.

Pre letušky Emi­ra­tes je neod­mys­li­teľný aj čer­vený rúž. Máte pred­pí­sanú kon­krétnu značku a odtieň?

Pred­pí­sanú značku rúžu nemáme. Dôle­žité je, aby išlo o čer­venú bez aké­ho­koľ­vek pod­tónu. Ja som si obľú­bila Ruby Woo od Mac.

V akom časo­vom pred­stihu sa dozvieš, kam letíš? Máš mož­nosť ovplyv­niť to, a vybrať si naprí­klad inú des­ti­ná­ciu?

To, kam budeme nasle­du­júci mesiac letieť, sa dozvieme zhruba posledný týž­deň v mesiaci. Po skú­šob­nej dobe je možné aj o kon­krétny let požia­dať, alebo si ho vyme­niť s ostat­nými.

Kam naj­ďa­lej si už ako letuška letela?

Dostala som sa naozaj skoro všade a stále nemô­žem uve­riť tomu, čo sa mi počas posled­ného roku poda­rilo vidieť. Práve som sa vrá­tila z New Yorku a je to naozaj mesto, ktoré nikdy nespí.

V kto­rých kra­ji­nách si teda už (ako letuška) bola?

Zoznam je neko­nečný! Nový Zéland, USA, Čína, Japon­sko, Thaj­sko, Veľká Bri­tá­nia, Špa­niel­sko, Sey­chelly, Juho­af­rická repub­lika, Aus­trá­lia, Indo­né­zia…

A kde sa ti zatiaľ naj­viac páčilo? Máš medzi letmi vôbec dosta­tok času na to, aby si stihla aj „behať po výle­toch“?

Mojou najob­ľú­be­nej­šou des­ti­ná­ciou je Kap­ské Mesto. Je to kúzelné miesto s nád­her­nou prí­ro­dou, neko­neč­nými plá­žami a skve­lými ľuďmi. Tokyo ma zasa dostalo svo­jou atmo­sfé­rou, kul­tú­rou a jed­lom. Každé miesto má niečo do seba, a ja sa vždy sna­žím aj napriek únave ísť von a pozrieť sa na to naj­dô­le­ži­tej­šie, čo si zrovna pra­jem vidieť alebo sa len tak motám po náku­poch. Vďaka svojmu povo­la­niu sa na jed­not­livé miesta stále vra­ciam, takže roz­hodne nepa­ni­ká­rim, že som ešte nevi­dela všetko.

Koľko času trá­viš v Dubaji, ktorý je teraz v pod­state tvo­jím domo­vom. Páči sa ti tam?

V Dubaji trá­vim pri­bližne sedem až desať dní v mesiaci. Začiatky boli ťažké, pre­tože sa zrazu ocit­nete v nezná­mej kra­jine bez rodiny a pria­te­ľov. Ja som sa ale akli­ma­ti­zo­vala pomerne rýchlo a teraz sa tu cítim ako doma.

zdroj: archív Vero­niky Pro­ko­po­vej

Žiť v úplne cudzej kra­jine nie je spo­čiatku vôbec ľahké. Ako zvlá­daš odlú­če­nie od rodiny a od pria­te­ľov? 

Začiatky boli ťažké, ale časom si člo­vek zvykne. Vďaka moder­ným tech­no­ló­giám som s kama­rátmi a rodi­nou v kon­takte každý deň. Pria­te­ľov, kto­rých som zís­kala v Dubaji, mám na celý život. Počas tré­ningu som spoz­nala skvelú par­tiu ľudí, ktorí sú mojou dru­hou rodi­nou. Nemu­síme sa vídať denne, ale máme o sebe pre­hľad. Ako som už hovo­rila, tele­fóny sú úžasná vec. 🙂

Ako často môžeš cho­diť za rodi­nou?

Po skú­šob­nej dobe, ktorá trvá 6 mesia­cov, mám dovo­lené opus­tiť Dubaj kedy­koľ­vek počas dní voľna. V posled­nom období sa mi poda­rilo vrá­tiť sa domov každý mesiac. 🙂

Emi­ra­tes patrí medzi naj­lep­šie letecké spo­loč­nosti na svete. Aké pra­covné bene­fity ti letecká spo­loč­nosť posky­tuje?

Bene­fity mám v podobe zliav na letenky pre moju rodinu, kama­rá­tov a samoz­rejme aj pre seba. Ďalej mi spo­loč­nosť pomáha zabez­pe­čo­vať uby­to­va­nie a pla­tiť náklady spo­jené s údrž­bou domác­nosti. Dá sa pove­dať, že sa musím posta­rať už iba o zapla­te­nie účtov za inter­net a osobný tele­fón.

Čo je na práci letušky naj­ťaž­šie a naopak, čo je naj­väč­šou výho­dou? Ako dlho v prie­mere vydr­žia ste­vardi pra­co­vať na tejto pozí­cií?

Naj­ťaž­šia je časová nároč­nosť práce a neus­tále zmeny časo­vých pásiem. Tak­tiež je ťažké byť bez rodiny a mať “nor­málny” osobný život je skoro nemožné. Výho­dou je mož­nosť oble­tieť svet v rámci zamest­na­nia a dostať za to zapla­tené :). Všetko má svoje pre a proti a nie každý dokáže toto zamest­na­nie vyko­ná­vať. Kon­trakt máme na 3 roky, ale nie­komu práca nesadne a odíde skôr. Nie­kto sa ale v lie­taní nájde a zostane nie­koľko rokov. Je to dosť indi­vi­du­álne.

zdroj: archív Vero­niky Pro­ko­po­vej

Máš už pred­stavu, dokedy sa chceš veno­vať tomuto povo­la­niu ty?

Netu­ším! Pokiaľ ma bude baviť lie­tať a ces­to­vať. Ako­náhle budem z práce otrá­vená a nebude ma tešiť, nemá zmy­sel zostá­vať.

Čo by si inak neza­žila, keby si sa nestala letuš­kou? 

Asi by som behom mesiaca nestihla nav­ští­viť tri rôzne kon­ti­nenty, nespoz­nala by som svo­jich teraj­ších kama­rá­tov a cel­kovo, asi by som nedos­tala takú školu života, akú mám teraz.

Keďže si už pocho­dila veľa letísk, ktoré je podľa teba najk­raj­šie, a prečo? 

Hmmm, dobrá otázka. Pop­ravde mi už tie letiská pri­pa­dajú rov­naké. Všetko je na rov­na­kom prin­cípe. Ale ako prvé mi napa­dol Sin­ga­pur a Hong Kong. Pomerne dosť skla­maná som bola z JFK letiska. Pri pred­stave tak obrov­ského a zná­meho letiska som čakala nejaký ultra moderný zázrak a opak bol prav­dou. A možno náš ter­mi­nál bol starší. 🙂

Čo by si chcela odká­zať diev­ča­tám, ktoré sní­vajú o povo­laní letušky?

Nech skú­sia Open Day a nene­chajú sa ničím odra­diť. Dôle­žité je poriadne si pre­štu­do­vať mate­riály a pod­rob­nosti o tejto práci. Na prvý pohľad je na očiach krásna uni­forma, doko­nalý make-up a atrak­tívny plat, ale keď ide do tuhého, sme na palube na to, aby sme ľuďom zachrá­nili život a máme na sta­rosť bez­peč­nosť letu. Želám všet­kým veľa šťas­tia a aj keď je prav­dou, že sa musíme vzdať veľa vecí, a zo začiatku sa to môže zdať ako peklo na zemi, stojí to za to a ja som za túto životnú prí­le­ži­tosť šťastná a neme­nila by som.:)