Drahá, buďme k sebe úprimné. Je to tu zas. Ten pocit, kedy ti začínajú motýliky lietať v bruchu, usmievaš sa zas o čosi viac a žiariš ako slniečko. Je to ten známy pocit zamilovanosti. Pocit, o ktorom síce nehovoríš nahlas, ale vieš, že je tu, a že sa ťa začína zmocňovať. Ale dovoľ mi pripomenúť ti pár vecí, na ktoré zabúdaš.
Si žena a tá potrebuje cit. Je logické, že sa snažíš hľadať lásku všade možne. Je jasné, že sa ju snažíš aj rozdávať, kde sa len dá, pretože si taká tá, stará, dobrá duša, ktorá vie, že láska je odpoveďou na všetko. Ale nezabúdaj aj na to, že láska nemusí byť vždy láska. Niekedy je to iba „problém“ obalený v pozlátku, aby pôsobil ako niečo skutočné, pričom ti to chce iba pomotať hlavu, zlomiť srdce a odísť. A ten muž, ktorého si si práve vybrala, je presne taký, ako ten pozlátený problém. Nie je skutočný a s láskou naozaj nemá nič spoločné.
Si mladá, krásna, dobrá žena. Máš v sebe veľa dobra a lásky, veľa nehy, úcty, pokory, máš v sebe naozaj priveľa dobrých vlastností. Nájdi medzi nimi aj úctu k sebe samej.
Byť verná sama sebe, dokázať si vážiť samú seba, nestojí nič. Nie je to o namyslenosti či pýšení sa. Je to o tom, že poznáš seba samú lepšie ako ktokoľvek iný. Že vieš, že si dobrá žena, ktorá stojí za všetku lásku a pozornosť. Že sa nenecháš nalákať na prvého muža, ktorý sa ti postavil do cesty s tým, že ťa chce získať.
