Dívala som sa do zrkadla ako prvýkrát. Triasla som sa. Neviem prečo. Po takom čase by som už motýľov v bruchu nemala mať. Na ústa som si naniesla len bezfarebný balzám, pretože viem, že ma namaľovanú moc nemusíš. Na mobile mi cinkla správa a ja som vedela, čo to znamená. Chcela som si to ešte rozmyslieť. Ale už nebolo ako.
Nadýchla som sa a pribuchla za sebou vchodové dvere. Sadla som si k tebe do auta a vychrlila na teba prvé, čo mi napadlo. Vyzeral si zničene, takže som to skonštatovala. Veď ty vieš, že vždy veľa rozprávam, ak som nervózna. A vždy rozprávam nezmysly. A hoci si aj poviem, že tentokrát sa ustrážim, nikdy sa mi to nepodarí.
Musel si to zaregistrovať, pretože si bol ústretový. Odpovedal si na každú moju otázku trpezlivo a zrozumiteľne. Popravde, mala som celú cestu nutkanie ťa chytiť za ruku, ale nechala som to na teba. Počas cesty som mala ruky položené na stehnách, aby si sa ma nepatrne mohol dotknúť. Keďže som často preafektovaná, bolo to pre mňa tiež náročné.
