Je to veľmi dlhý príbeh, ktorý nemal šťastný koniec. A možno toto je ten šťastný koniec. Neviem. Toľko otázok a každá začínala slovíčkom „prečo?“. Dlho sme si hľadali k sebe cestu ako ľudia. A keď sme ju konečne našli a stali sa celkom fajn priateľmi, zrazu sa niečo zmenilo. Od toho dňa som hľadala odpovede na svoje každodenné „prečo?“. No nikdy neprišli. Dlhé mesiace rozmýšľania. Raz som čítala, že bolesťou si človek musí prejsť. Nedá sa odložiť nabok. A toto bola moja cesta. Cesta za mojimi odpoveďami ma nakoniec doviedla niekam celkom inam.
Chcela som iba poznať pravdu. A dnes? Dnes ju poznať nechcem. Rozmýšľala som, prečo som sa ju nemohla dozvedieť. Verila som, že časom sa mi to ukáže samo. Nakoniec som si uvedomila, že to poznanie by mi asi viac ublížilo, ako k niečomu pomohlo. Nevrátime to späť. Nevráti mi to späť to, čo mi to vzalo. Nedá sa to zmazať ani prepísať. Bola to moja cesta, ktorou som prejsť musela. Nebudem za sebou mazať stopy, ktoré tam ostali.
Všetko zlé je na niečo dobré. Bola to škola do života. Veľa vecí som musela zvládnuť sama. Neverila by som, že to dokážem. Ale zvládla som to. Ale len preto, že som naozaj sama nikdy nebola. Nebolo to prvýkrát, čo som prežívala takéto sklamanie. Len som nečakala, že to príde od teba. Vždy, keď niekomu začneme dôverovať, je ku nám o krôčik bližšie ako ostatní.
