Niekedy má človek aspoň chvíľu času, aby sa na to „pripravil“, inokedy to príde ako blesk z jasného neba. Jeden telefonát, ktorý ti zastaví srdce. Niekto, kto ti bol tak blízky odišiel. No už sa nikdy nevráti. V hlave ti znie len „prosím, nie, nech to nie je pravda“ a po tvári sa kotúľajú slzy. Smútok strieda hnev a otázky, ktoré sa začínajú slovom prečo. Ako sa vyrovnať so smrťou, ktorá si príde naozaj po každého?
A keď po každého, tak tým myslíme aj tých, ktorých máš najradšej. Rodičia, súrodenci, rodina, priatelia, kamaráti, nikdy nevieš, kto z nich odíde skôr, ako a ani kedy. Choroby, nehody, staroby. Sú súčasťou našich životov, aj keď by sme ich najradšej vymazali. To, žiaľ, nejde. Nie sme Boh. Nie sme … vlastne, v podstate sme len tvory, ktoré nad týmto nemajú žiadnu moc. Lenže, máme city a tie tým trpia.
