Keď mi lekár odporučil skríningové vyšetrenie, pomyslela som si: „Fajn, pôjdem tam a vypočujem si to, čo mi hovoria všetci lekári už dvadsaťdva rokov. – Zdravá.“ Nemocničné budovy vo mne vzbudzujú akýsi zvláštny rešpekt a pocit typu „tu chcem stráviť čo najmenej času svojho života“, a preto sa im snažím vyhýbať (ako snáď každý človek vynímajúc unudených dôchodcov túžiacich po akomkoľvek type sociálneho kontaktu). A to aj za cenu odmietania všakovakých doplnkových vyšetrení. Počet návštev u lekára tlačím na minimum a na znak súhlasu prikývnem hlavou iba na obmedzené množstvo preventívnych prehliadok. Toľkokrát prizvukujúce slová uja v bielom plášti v kombinácii s neutíchajúcim tlakom svojich rodičov (ktorí sa mimochodom po rokoch slávnostne na čomsi zhodli), ma prinútili naštudovať si sieť hromadnej dopravy v Banskej Bystrici, vstať o piatej ráno, trikrát prestúpiť a vzdať sa voľného dňa.
zdroj: negativespace.co
Situácie, ktoré nás menia
Vyšetrenie trvalo kratšie ako umývanie si zubov ráno o 6:20, keď vám o sedem minút odchádza električka. Na jeho konci mi pani v strednom veku, očividne starajúca sa o seba a cítiaca sa na dvadsaťpäť, nonšalantne oznámila: „Máte tam nádorček.“
Tieto tri slová ma prinútili zamyslieť sa. Osobne zastávam názor, že akýkoľvek podnet k premýšľaniu nad aktuálnym stavom v súčasnosti, sa môže stať podnetom pre zmenu všeobecného nazerania na svet. Verdikt ešte nebol zrejmý, bolo potrebné odobratie vzorky z tkaniva, ktoré som podstúpila o týždeň neskôr. Možností bolo viacero, ale v takomto prípade človeka máta aj tá najhoršia z nich. Premýšľala som, aký bol môj život doteraz. Urobila som všetko, čo som chcela? Bola som dosť spontánna? Dosť odvážna? Ambiciózna? Príjemná k ľuďom? Zanechala som v ostatných viac pozitívne alebo negatívne pocity? Urobila som dosť? Nechápte ma zle, nešlo o myšlienky na smrť. Skôr o sprítomnenie si faktu, že nič nie je isté.
