Ticho, ktoré počuť

Keď som sedela na okraji útesu pohojdávajúc sa na starej drevenej hojdačke s lanami upevnenými vysoko v korune vyschnutého stromu cítila som všetko a zároveň nič. V diaľke nebolo počuť nič len rozzúrený oceán narážajúci svojimi mokrými chápadlami na mnohopočetné skaly. Toľko zvukov a predsa také ticho. Ticho, ktoré počuť.

Ľudia sa ponáhľajú, zvyknú sa ponáhľať najmä za tým, čo sa dolapiť nedá. Všetci sme bežcami na dlhé trate. Kričíme na ostatných „straťte sa alebo uhnite,“ pretože bežať na nekonečnej dráhe k ostrovu menejcennosti je síce jednoduché ale drahé. Zmyselne bezcenné.

Je to obrovská diaľava a ten priestor je prázdny a ničí. Samota bolí a ničí. Pokušenie do mňa zapára, aby som sa ľahkým spôsobom zošmykla z konára a rozbehla sa doďaleka. Pravdupovediac, nechce sa mi naháňať za niečím, čo nikdy nebude moje. Nádej je príliš krehká na to, aby sa jej dalo držať.

zdroj: pexels.com

Neutekám, hľadám. Čo by som našla, keby som ako ostatní bežala nevedno kam? Hŕstku šťastia na prídel? Čas považujeme za samozrejmý. Varovania strácajú zmysel. Nanešťastie, až keď čelíme vlastnej smrteľnosti uvedomíme si, aký je život krátky.

Začalo jemne pršať, nebeská voda ma hladkala po tvári a vpíjala sa do zeme. Zmizla, zmizla rovnako ako ja z tvojho života. Zmáčaná som zastala, nohy sa nehojdali vysoko nad zemou, stáli pevne na povrchu. Keď raz začne padať dážď, neprestane iba preto, lebo ste mu to prikázali. Prestane, keď nadíde jeho čas. Bola som celkom zmätená z tej búrky čo sa vo mne odohrávala, akoby nemala v úmysle prestať a chcela ma zaplaviť tak, ako Boh zaplavil hriešnu zem.

zdroj: pexels.com

Keď sa človek na chvíľu zastaví a zahľadí z myšlienok smerom dole, jeho tvár únavou len schladne. Príde však druhý deň a ver, či nie, na všetky bôle raz rosa sadne, a potom, tentokrát až potom môžeme hľadať koniec dúhy. Mám však odvahu na to opäť dúfať?

Občas je mi takto daždivo, keď neviem, čo vlastne cítim. Cítim veľa, či málo? Dívam sa na veci : čierne a biele. Život sa skladá z dobra a zla, čiernej a bielej, a medzitým nie je nič, len vzájomný boj týchto dvoch princípov o vlastnú prevahu. Ticho zas ožíva a volá sem, chce prísť s trochou spomienok. Spomienok na teba. Lenže teraz moja duša nie je taká silná, aby vzdorovala duchom minulosti.

Niekde tu na kraji sveta s hranicami mora plnom kvetín možno človek pocíti viac ako predtým. Zatúži tuhšie zmyť sadze z duše. Možno len to potrebuje. Byť sám, celkom sám.