Photo by Kristina Wagner on Unsplash

Pandémia s akou nik nepočítal. Ani tí najväčší znalci a odborníci, ktorí tak hrdo vystupujú. Ako málo stačí, aby sa svet zrútil. Chýbajúce potraviny, dezinfekcia, ochranné pomôcky. Človek by zabíjal za pár rúšok a toaletný papier. Sme k sebe bezočiví, netolerantní, chamtiví. Presne teraz sa ukazuje náš charakter, s ktorým sa neraz vystatujeme, akí sme dokonalí ľudia. Teraz nám tie statusy na sociálnych sieťach a upravené fotografie nepostačia k úžasnosti a obdivu. Teraz sú nám počty lajkov akosi na dve veci.

1. Berieme všetko, čo vidíme. Susedia ani známi nás netrápia. Zrazu nepoznáme priateľa. Všetci sú pre nás len nepriatelia.

Po mnohých škaredo pozeráme, že v obchode berú všetko, čo vidia, pritom náš košík sa prepadá od desiatok kilogramov tovaru. Ideme sa do krvi pohádať kvôli mydlám a neštíti sa nám, že vynadáme predavačom, ktorí sú tam pre nás, neraz aj viac ako 12 hodín každý boží deň.

Nadávame na zdravotníkov, odborníkov, vedúcich, vládu, … Všetko je zlé, všetci za všetko môžu. Nadávame na ľudí, ktorí nám na ulici dajú vlastné ušité rúško. ,,Čo si to dovoľujete, nechajte ma na pokoji.“ Zhadzujeme, ohovárame, udávame ľudí, ktorí nám pomáhajú.

A tých, čo skutočne ohrozujú naše zdravie, na tých len nečinne pozeráme a povieme si, veď aj na teba príde. Nekonáme vtedy, keď máme, a vtedy, keď by sme mohli byť tolerantní, sme bezcharakterní.

2. Neuvedomujeme si vážnosť situácie, a keď aj áno, vyvolávame zbytočnú paniku. Zabúdame, že všetko, čo nám život prinesie má aj svoju skrytú stránku, ktorá nám má niečo povedať.

Lenže my sme slepí a hluchí, a neraz tak chceme aj pre vlastnú pohodu zostať. Nevieme čítať medzi riadkami, vidíme len jeden uhol pohľadu. Už len sama príroda sa katastrofami čistí, ani to nevidíme. Vidíme len svoje zlé zostatky na účtoch, nedokonalú farbu auta, škaredo napísaný text.

Zaoberáme sa nepodstatnými vecami. Ľudí je nám ľúto, ale to je tak všetko. Nepomáhame, veľa krát ani nevieme ako. Dokonale poznáme hodnotu peňazí, ale nevidíme, čo nám ten zhon za nimi berie. Dokonale ovládame známky našich detí, pritom nevidíme, že sa nám strácajú pred očami. Nevieme, akú farbu majú radi, čo cítia, čoho sa boja.

Jedného dňa si mladý človek vezme život a my nevieme prečo, nechápeme ako nám to mohol urobiť. Nenavštevujeme rodinu, blízkych, pretože nemáme čas. A to nielen pre nich, ale aj pre seba. Nevieme, ako sa máme správať, a že pozdraviť a odzdraviť je normálne a úctivé, a veľa o nás vypovie. Vieme len brať, ale nič nedávať späť.

3. Aj vzťahy berieme na ľahkú váhu tak, ako zábavu.

Odchádzame a prichádzame. Veď možností je veľa, čo sa budem trápiť jedným človekom, keď mám na výber. Nenesieme žiadnu zodpovednosť. PREČO AJ? Spoločnosť sa tak už nastavila, že keď nevystriedame aspoň desiatich, nie sme moderní. Vlastne sa dočítame, že nie sme in, super, cool, dobrí, vyzretí aj stokrát za deň. Potom sa nečudujme, že každý z nás má úzkostné stavy a prepadne sa na dno aj 3-krát do roka.

4. Dosiahli sme totiž hranicu malichernosti, materiálnosti, krutosti, sebectva a zhonu. A vždy, keď príde hranica, niečo sa stane.

No my vidíme len katastrofu a nevieme sa prispôsobiť. Nie je nám po chuti ani tak, ani onak. Vôbec nerozumieme slovám ako pokora a skromnosť. Sú nám úplne vzdialené. A každý deň len zakončujeme slovami, keby som mal čas. Dokonca ani teraz nevidíme, že ho máme.

Že je teraz ten správny čas niečo zmeniť. S čím nie sme spokojní. Byť doma s rodinami, dohnať zameškané. Postarať sa o svojich blízkych. Zabúdame, že ten čas, ktorý teraz máme môžeme využiť aj na svoje koníčky, a možno dávno zabudnuté sny, ktoré sme ani nemali kedy sami so sebou prebrať.

5. Teraz je ten správny čas, s tým niečo spraviť. Nielen zostať doma, ale uvedomiť si skutočné hodnoty, pozrieť sa na seba do zrkadla a povedať si, čo so životom.

Byť k sebe tolerantnejší, milší, chápavejší, neodsudzovať na základe vzhľadu alebo sociálneho statusu, a pomôcť, ak je to v našich silách. Porozmýšľať o pravých prioritách a zmysloch, ktoré robia ľudí ľuďmi.

Pretože slovo ľudia je odvodené od slova ľudskosť, a tú sme akosi stratili tou cestou za niečím, čo nikdy pre náš život nebolo podstatné. A tým, že zmeníme seba, zmeníme aj značnú časť okolia. Pretože každý z nás môže ísť príkladom pre toho druhého. A ak je naším neskromným cieľom zmeniť svet, tak je to presne to, čo môžeme urobiť.

No a pri tom všetkom hlavne nezabudnúť, že to treba aj udržať. Že spojiť sa len na chvíľu nestačí. Musíme sa spojiť a vydržať, pretože len vytrvalosťou, odhodlanosťou, toleranciou a predovšetkým láskou to niekam dotiahneme.

Odporúčané články

Viac z kategórie Lifestyle