Komunikácia s dieťaťom

Komunikácia s dieťaťom nie je len o odovzdávaní inštrukcií typu „uprac si hračky“ alebo „dojedz tú polievku“. Je to živý, niekedy poriadne vyčerpávajúci proces, ktorým definujeme náš vzťah a učíme deti, ako sa orientovať vo vlastnom emocionálnom svete. Prečo nás niekedy ignorujú a inokedy reagujú hnevom? Odpovedá detská psychologička Monika Grepiniaková.

Mnohí rodičia prichádzajú do poradne s pocitom absolútneho vyhorenia. Majú pocit, že doma hovoria do dubu. Skúšajú to po dobrom, po zlom, krikom, prosením, úplatkami aj vyhrážkami, no výsledok je rovnaký, frustrácia na oboch stranách a pocit, že autorita rodiča je na bode mrazu.

Podľa Moniky Grepiniakovej však chyba nie je v „zlom“ dieťati, ale v nefunkčných komunikačných vzorcoch, ktoré sme si priniesli z vlastného detstva.

Komunikácia začína tichom a prijatím

Základným kameňom každej funkčnej komunikácie je pocit bezpečia. Dieťa, ktoré sa cíti kritizované, súdené alebo pod neustálym tlakom očakávaní, sa vnútorne prepne do režimu „bojuj alebo uteč“. V praxi to vyzerá tak, že ťa buď odignoruje (útek), alebo začne po tebe vrieskať (boj).

„Rodičia často zabúdajú, že dieťa nie je malý dospelý so zmenšeným mozgom. Je to bytosť, ktorej mozog, najmä jeho racionálna časť, je stále vo výstavbe. Ak na jeho detský hnev reagujeme naším dospeláckym hnevom, v skutočnosti mu hovoríme: Tvoje pocity sú nebezpečné a nie sú v poriadku,“ vysvetľuje psychologička Monika Grepiniaková. Prvým krokom k úspechu je teda validácia, uznanie pocitov dieťaťa, aj keď s jeho aktuálnym správaním hlboko nesúhlasíme.

Odporúčané články

Viac z kategórie Lifestyle